Úvod › Zajímavosti › Financie a mena

Financie a mena

S postupným utváraním trhovej ekonomiky prudko vzrástla potreba širších vedomostí o fungovaní peňazí, bankových inštitúcií a finančných trhov. Práve v tejto oblasti sa stretávame s celkom novými ekonomickými a finančnými pojmami. Kreativita vytvárania kapitálového trhu bola aje  sprevádzaná i vznikom nových finančných inštitúcií, čo bolo spôsobené rozdelením bývalého federálneho štátu.

V hospodárskej praxi sa budú budúci absolventi akejkoľvek formy štúdia stretávať s formami a nástrojmi ekonomického riadenia, s ktorými sa predtým nestretli ani v teoretickej výučbe. Za týmto účelom vzniká teda i táto publikácia, ktorá má poskytnúť študentom fakúlt ekonomického zamerania základné teoretické a metodologické poznatky z oblasti teórie trhového mechanizmu a to v špeciálnej oblasti akou je finančný trh. Publikácia nie je zameraná na všetky druhy financií a z nich vyplývajúcich peňažných operácií, ale len na tú časť, ktorá sa týka vzťahov na organizovanom a neorganizovanom finančnom trhu (menová teória, banková sústava, základy kapitálového a devízového  trhu atď.). Práve v tejto oblasti je  nedostatok komplexnej a štruktúrovanej študijnej literatúry pre stovky ekonomických študentov a vhodné publikácie existujú v prevažnej miere len ako monografie. Publikácia neobsahuje problematiku verejných financií o ktorých v ostatnom čase vyšiel rad titulov. V publikácii sú zachované citácie pôvodných prác, z ktorých bolo čerpané.

Autor predpokladá, že tento text bude slúžiť ako študijný materiál, ktorého obsah bude doplnený prednáškami a samoštúdiom doporučenej literatúry. Štúdium tohoto textu predpokladá základné mikro a makroekonomické znalosti a taktiež základné poznatky o peniazoch a mene. Zložitosť chápania problematiky finančného trhu je umocnená zložitosťou chápania právnej legislatívy a organizačných foriem finančného trhu. Je teda zrejmé, že štúdium finančného trhu je potrebné doplniť mnohými poznatkami z právnych disciplín. Nielen pre ekonómov, ale aj pre všetkých obyvateľov nášho štátu sa základné poznatky o penažnom trhu a všetkých druhoch cenných papierov a operáciach s nimi stávajú nutnosťou pre každodenný praktický život v trhovej ekonomike.

Ak sa podarí s touto publikáciou syntetizovať sumu poznatkov z predmetnej oblasti a evokovať pozornosť študentov k hlbšiemu štúdiu financií, potom splnila svoj účel.

Potrebu týchto znalostí spoznajú študenti priamo v praxi, lebo je veľmi ťažké a prakticky nemožné si predstaviť fungovanie našej ekonomiky bez fungujúceho finančného trhu. Tento trh je náročný na systémovú znalosť finančných kategórií. Znalosti, správne informácie, aktuálnosť a ich kvalita v ekonomickom riadení a rozhodovaní sú najcennejšou devízou každodenného rozhodovania. Práve v tejto oblasti  „ vedieť " znamená dvojnásobný úspech samozrejme aj pri rešpektovaní morálky a etiky  finančného podnikania.

AUTOR

Nebezpečné   ľudské   sklony   je  možno pomerne ľahko

zviesť      neškodným     smerom    všade   tam,   kde    je

vyhliadka „zarobiť peniaze" a hromadiť osobné bohatstvo.

Ak  nemôžu  byť  totiž  tieto  sklony   uspokojované  takto,

ústia   do  krutosti,  k iracionálnej túžbe po osobnej moci

a vplyvu  alebo  do  iných  podôb seba povyšovania. Vždy

je lepšie, keď človek tyranizuje svoj bežný účet ako iných

spoluobčanov.

John Maynard Keynes

1.      Financie a etika

Ak sledujeme súčasný ekonomický vývoj, dochádzame k poznaniu, že celý rad javov a procesov tohto vývoja je pre nás, pre naše ekonomické myslenie celkom neznámych, alebo prinajmenšom málo zrozumiteľných. Ide o objektívny jav, pretože transformácia ekonomiky je sprevádzaná aj transformáciou ekonomického myslenia a konania nielen ekonómov, ale aj každého z nás. Vždy v histórii platilo a platí aj dodnes, že pre každého človeka „nie je nič praktickejšieho ako dobrá teória". I keď túto myšlienku vyslovil rakúsky fyzik Ludwig Boltzman, je v prípade aplikácie na chápanie foriem peňazí a financií tou najpraktickejšou a každodennou témou, s ktorou sa každý z nás stretáva a cez ktorú formuje vo väčšine prípadov svoje názory na ekonomické vzťahy v spoločnosti.

Dejiny ekonomických učení a vlastná história vývoja peňazí a menových sústav sú východiskom chápania minulých i súčasných ekonomických vzťahov a v ich rámci aj vzťahov finančných. Oblasť financií, či už osobných, štátnych či podnikateľských sa dostala zákonite do centra pozornosti väčšiny obyvateľov práve v období transformácie na trhovú ekonomiku.

Bližšie  k poňatiu  financií  odporúčame  skriptá  Petrenka,  J.  a  kol. : Financie a mena I. a II. časť. In.: Edičné stredisko EU Bratislava 1992 a ďalšie vydania. V týchto skriptách je systémovo rozoberaná podstata teoretického poňatia financií.

Historická neskúsenosť dvoch generácií s radikálnou zmenou princípov rozdeľovania a neznalosť niektorých základných ekonomických kategórií napríklad kapitálového trhu je v súčasnosti prekonávaná vypracovávaním legislatívnych, organizačných a technických predpokladov a ich implementácie do reálneho ekonomického života.

Niektoré   formy   cenných   papierov   boli   u  nás do nedávnej minulosti kategóriami, ktoré v podmienkach centrálne plánovanej ekonomiky nenachádzali svoje „miesto pod slnkom". Obrazne povedané „čas oponou trhol" a najprv zavrhované pojmy ako cenný papier a jeho analýza, výnosnosť, rating a podobne, sú nielen súčasťou profesionálnej činnosti odborníkov, ale v krátkej budúcnosti budú aj predmetom záujmu mnohých držiteľov akcií.

Mnohoročné vákuum v znalosti modernej teórie v oblasti analýzy cenných papierov, nedostatok skúseností z kapitálových trhov, ktoré prešli v uplynulých desaťročiach v západných ekonomikách dynamickým vývojom, a najmä „preskočenie" jednotlivých etáp tohto vývoja v našich podmienkach, vyžaduje venovať sa hlbšiemu štúdiu vývoja finančného trhu, zoznámiť sa s genézou a arzenálom neustále modifikovaných finančných inštrumentov, vytváraných prirodzenou cestou, ktorou sa každý trh uberá.

Nie menej zaujímavé je aj skúmanie vzájomného postavenia štátu a finančného trhu. Štát zohráva na finančnom trhu významnú úlohu. Svojimi regulačnými prvkami môže zrýchľovať pozitívne trendy a usmerňovať ich do „riečiska toku" ekonomického kolobehu. Malo by to byť v súlade so zámermi hospodárskej politiky rešpektujúc podstatu trhového mechanizmu. Všetky vyššie naznačené súvislosti súvisia s pojmom financie a  formami ich pohybu.

Dnešná teória definuje FINANCIE ako sústavu ekonomických vzťahov, ktoré nadobúdajú formu peňažných operácií, pomocou ktorých sa tvorí, rozdeľuje a používa peňažná masa v ekonomike tak, aby došlo k rozdeleniu a znovurozdeleniu hrubého domáceho produktu a tým aj k jeho realizácii.

Ako v každej činnosti, ktorá je založená na interakcii medzi človekom a prírodou je nutné rozlišovať objektívnu a subjektívnu stránku tejto činnosti či tohto vzťahu. História peňazí a vývoja menových sústav (viď kapitola prvá) je dostatočne presvedčivým dôkazom toho, že peniaze  boli, sú a budú prostriedkom sprostredkujúcim výmenu, prostriedkom v určitej miere vyjadrujúcej hodnotu predmetu výmeny (v informácii, ktorú nazývame cenou). Sú všeobecným ekvivalentom výmeny, ktorá nadobudla vo vývoji materializovanú aj nematerializovanú podobu. Fetišizmus peňazí spolu s politickou, osobnou mocou viedol v histórii vždy k nerovnováhe ekonomického kolobehu, ktorá mala v rade prípadov tragické následky. Príčiny týchto následkov boli v podstate v nerešpektovaní práve objektívneho vzťahu pohybu peňažnej masy realizovanej v peňažných operáciách medzi ekonomickými subjektmi. V našej teórii je najrozšírenejšie zaužívané členenie peňažných operácií na:

-           Fiškálne peňažné operácie (daňovníctvo, colníctvo)

-           Kreditné peňažné operácie (bankovníctvo)

-           Asekuračné peňažné operácie (poisťovníctvo)

-           Sekuritné peňažné operácie (burzovníctvo)

-           Transformačné peňažné operácie (zmenárenstvo)

-           Tovarovo peňažné operácie (všetky akty kúpy a predaja - podnikateľské financie)

-           Dôchodkové peňažné operácie (financie obyvateľstva).

^/ bližšie k tejto problematike Petrenka, J. -Sobek, O.: Financie a mena, I. časť Alfa Bratislava 1993, s. 4-11 /.

Členenie peňažných operácií je v teórii samozrejme viac, za mnohé uvedieme členenie na platobné a emisné peňažné operácie. Nemenej dôležitá z hľadiska praxe spoločenského a ekonomického rozvoja je chápanie subjektívnej stránky finančných vzťahov. Patria sem oblasti a všetky   atribúty   predstavujúce   riešenie, organizáciu, prognózovanie primárnej aj sekundárnej finančnej činnosti, finančná veda, právo a finančná politika štátu. Teda všetko čo možno z hľadiska ľudského subjektu skúmať pod pojmom finančná sústava štátu. Zo všeobecného hľadiska možno túto sústavu takmer vo všetkých štátoch členiť na tieto základné zložky:

q  rozpočtová sústava

q  bankovo-menová sústava

q  poisťovacia sústava

q  ďalšie finančné inštitúcie.

Je potrebné poznamenať, že v trhovo vyspelých ekonomikách tvorí túto sústavu niekoľko desiatok až stoviek inštitúcií v  činnostiach ktorých sa prejavuje spätosť objektívnej stránky finančných vzťahov na strane jednej a na strane druhej poskytujú finančné služby čo je zmyslom a cieľom ich činností. V realizácii tohto cieľa sa aplikuje aj konkurenčný princíp medzi finančnými a peňažnými inštitúciami. Čo sa týka členenia financií v ekonomickej teórii sa taktiež nestretávame s jednotným členením.

Známe je členenie francúzskych teoretikov (finančný manažment, investičné a finančné inštitúcie, finančné služby, verejné financie) ako aj americký prístup (bankovníctvo, získavanie kapitálu, dane, účtovníctvo a audítorstvo).

^/ bližšie k tejto problematike Petrenka, J. - Sobek, O.: Financie a mena, I. časť Alfa Bratislava 1993, s. 28-29 /

Z celého širokého spektra financií, ktoré je známe, a odráža konkrétne historicky dosiahnutý stupeň rozvoja, je v našich podmienkach transformujúcej sa ekonomiky prijateľné členenie zodpovedajúce práve tomuto dosiahnutému stupňu vývoja. V podstate ide o členenie financií vychádzajúce zo sektorového členenia:

1.         Verejný sektor (verejné financie) - v užšom zmysle bez štátnych podnikov, bánk a poisťovní. Zahrňuje sem rozpočty všetkých orgánov a zložiek štátnej moci a správy, a to menovite armády, polície, súdov, prokuratúry, orgánov štátnej moci a správy, organizácií poskytujúcich služby v školstve, zdravotníctve, kultúre, telovýchove atď. Patria sem taktiež všetky financie tvoriace obsah štátnych, samosprávnych a komunálnych fondov. Zo štruktúry a charakteru orgánov verejného sektoru potom vyplývajú aj typy peňažných operácií.

2.         Podnikateľský sektor (podnikateľské financie) - patria sem financie všetkých foriem ekonomických subjektov (právnických aj fyzických), ktoré vystupujú predovšetkým vo forme dodávateľsky - odberateľských peňažných operácií (fiškálne, kreditné, sekuritné, asekuračné, dôchodkové). Zvláštnymi operáciami v tomto druhu financií sú burzové operácie (peňažné alebo komoditné) okrem medzinárodných búrz a operácií na nich.

3.         Sektor bankovníctva (finančné bankovníctvo) - do tejto oblasti patria banky (emisné, komerčné, atď.), ktoré vlastne operujú s peňažnou masou vo forme úverového fondu a vytvárajú podmienky na to, aby sa peniaze stali aktívnym výrobným faktorom. Financie v oblasti bankovníctva sa realizujú z väčšej miery ako platobné operácie (či už aktívne alebo pasívne). V tejto oblasti financií je skrytý celý rad finančných nástrojov na vytváranie efektívneho dopytu v ekonomike (vrátane politiky úsporných vkladov).

4.         Sektor poisťovníctva (financie poisťovníctva) - zobrazuje skupinu poisťovacích podnikov, orgánov a inštitúcií pôsobiacich v oblasti sociálneho, nemocenského, životného, majetkového a iného poistenia zahrňujúceho ako súkromný tak aj verejný sektor. Charakteristickými peňažnými operáciami v oblasti poisťovníctva sú tzv. asekuračné operácie. Stretávame sa samozrejme v prípade sociálnych fondov aj s operáciami fiškálnymi.

5.         Zahranično-ekonomický sektor - tu sa stretávame najčastejšie s pojmom medzinárodné financie. V tejto oblasti sa realizujú špeciálne peňažné operácie v zahraničnej mene (vo valutách, či devízach). Stretávame sa tu so všetkými formami peňažných operácií a špeciálnymi inštitúciami, realizujúcimi či určujúcimi pravidlá zahranično-obchodnej výmeny (MMF, Svetová banka, atď.) a taktiež komerčnými bankami s povolením devízových operácií. Pre úspešnú realizáciu finančných vzťahov v tejto oblasti je nevyhnutná znalosť teoretických súvislostí devízového trhu.

6.         Financie obyvateľstva sú dôležitou formou financií, v rámci ktorej sa pohybujú všetky peňažné príjmy a peňažné výdaje obyvateľstva. Ide o širokú paletu finančných vzťahov fyzických osôb so zamestnávateľmi, bankami, poisťovňami, sporiteľňami a ostatnými druhmi finančných inštitúcií, spoločenskými organizáciami ako aj obyčajnými platbami v obchodných organizáciách. K členeniu financií je treba dodať, že existujú rôzne členenia vychádzajúce z účelu členenia. Pre základnú orientáciu v tejto publikácii je možné považovať vyššie uvedené členenia za vyhovujúce.

Štúdium finančných vzťahov spoločnosti vyžaduje zvládnutie problematiky vývoja peňazí, menových sústav, vývoja foriem finančného trhu (v tom peňažného a kapitálového), zvládnutie podstaty využívania priamych a nepriamych nástrojov finančného riadenia. Tomu je prispôsobená štruktúra tejto publikácie. Detailné zvládnutie finančných techník a operácií je záležitosťou hlbšieho štúdia špeciálnych finančných disciplín ako menová analýza, kapitálové trhy, manažment úverovo-obchodných operácií, investičný manažment, atď. Tieto špeciálne techniky a operácie nie sú v publikácii rozoberané.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že práve široké spektrum finančných vzťahov sa z prevažnej miery dotýka každého človeka vo väčšej miere než spektrum ekonomických vzťahov. Povedané slovami prof. Engliša ide o styčný bod záujmov „individualistickej a solidaristickej sústavy". Práve tu je bod, kde sa subjektivistické názory ľudí a vlád krajín  na peniaze a menu stretávajú s objektívnymi funkciami, ktoré majú v ekonomickom kolobehu. V prenesenom slova zmysle ide o etiku chápania a používania peňazí, ktoré v historickom kolobehu viedlo aj k fetišizácii tohto fenoménu a jeho vláde nad ľudskými a etickými vzťahmi. Pre súčasné a budúce ekonomiky, ktoré sa budú zaoberať finančnými vzťahmi    pripomeňme nesmrteľné slová svetového dramatika  W. Shakespeara z drámy Kráľ Lear.

Zlato, žlté, blýskavé drahocenné zlato!

Aha, hŕstka toho, čo čierno-bielym a krásnym

urobí - všetko, čo vädne,

bohovia, to vaše kniežatá, sluhov odláka

vám od oltárov, žltý ten otrok

spúta a zas rozpúta posvätné zväzky

a zakliatym požehná,

dá miesto zlodejom a prepožičia im titul

a váhu, úctu všetkých so senátormi rovnako

ujedná, to zvädnutej vdove dá zas ženícha,

zlato, zlato, ty kliatba zeme, ľudstva nevesta.

Koľko historickej reality je obsiahnuté v tejto poetike nám môžu potvrdiť len dejiny minulých storočí. Koľkými peripetiami prešla táto historická pravda vo vývoji trhového hospodárstva toľkokrát sa potvrdilo, že ten, kto nepozná, či nechce poznať históriu, ten, kto sa z nej nepoučí je odsúdený na to, aby si ju zopakoval na svojich omyloch. Preto, a nielen preto je hlboké teoretické štúdium finančných vzťahov pre súčasných a budúcich ekonómov toľko potrebné. Etika v ekonomických vzťahoch (v tom aj finančných) sa týka všetkých ekonomických subjektov: malých či nadnárodných, vrcholových manažérov, investorov a bankárov ako v národnom, tak aj v medzinárodnom kontexte.

Motívy, prečo sa v historickom kontexte požaduje etické jednanie predstavujú veľmi široké spektrum siahajúce od kresťanských hodnôt, nedostatočnej dôvery v inštitúcie, strachu o prežitie, strachu z nových technológií, cez tradičnú vieru v dobro a spravodlivosť, politické programy až ku kritike či odmietaniu súčasného ekonomického usporiadania a tendencií globalizácie.

Je zrejmé, že v hospodárskej oblasti ide o aplikovanú etiku, teda o reflexiu etických princípov do oblasti podnikateľskej zahrňujúcej individuálne, korporatívne a spoločenské normy a hodnoty. Táto reflexia sa môže týkať špecifických oblastí ako napríklad marketing, financie, pracovné vzťahy, ochrana životného prostredia a iné. V teórii sa uvádza, že existujú v podstate tri zdroje etického chovania: história učenia cirkví, spoločenské vedy (filozofia, sociológia, ekonómia) a samotná praktická činnosť ľudí. Je samozrejmé, že dominantnými faktormi etiky sú aj kultúra a história národa. Morálne zdôvodňovanie svojho chovania vychádza z historicky sa vyvinutých modelov chovania. Treba uviesť štyri základné:

Model vychádzajúci z teórie úžitku

Etické problémy majú pozitívne aj negatívne dôsledky, ako priame tak aj nepriame. Morálne je také rozhodnutie, ktoré prináša čo najväčšie blaho pre čo najväčší počet ľudí. Predpokladom je právo človeka, aby sa s ním jednalo tak, že má zaručený rešpekt a autonómiu, bez ohľadu na náklady, ktoré sú s tým spojené.

Model „zlatého pravidla"

Tento model vychádza z kresťansko-židovskej tradície, ktorá si vyžaduje chovať sa k druhým ľudom tak, ako si prajeme, aby sa ľudia chovali k nám.

Model „kantovský"

Každý človek má svoje základné práva, ktoré musia byť rešpektované. Rešpektovať tieto práva znamená, že všetky opatrenia majúce nejaký priamy, či nepriamy dopad na človeka je nutné s ním konzultovať. Jednanie je morálne, ak minimalizuje porušenie práv ostatných záujmových skupín.

Model „vlastného záujmu"

Zdôrazňuje sa chovanie vlastného záujmu pri rozhodovaní (self-interest). „Egoisti" sa snažia maximalizovať svoj vlastný prospech takým spôsobom, aby čo najmenej poškodil ostatných zúčastnených. Jednanie je morálne, správne, ak zvyšuje prospech jednotlivca spôsobom, ktorý nepoškodzuje druhých. Implicitne sa predpokladá, že celkový prospech kompenzuje neúmyselne spôsobené odriekanie druhých.

Bez ohľadu na druh modelu treba konštatovať, že s týmito typmi chovania sa každodenne stretávame. Zachovanie etiky je nevyhnutné pre všetkých ekonómov, ktorí riadia firmy aj peňažné inštitúcie a to nielen z dôvodu etiky, ale aj rešpektovania základných ekonomických zákonitostí vývoja. Preto a nielen preto je hlboké teoretické štúdium finančných vzťahov pre súčasných a budúcich ekonómov toľko potrebné.

2.      Stručne z histórie vývoja peňazí a menových sústav

Táto kapitola je spracovaná podľa skrípt: Faltus, J: Dejiny peňazí. In: EÚ Bratislava 1994. V kapitole sú aj poznatky autora o špecifikách menového vývoja v Európe, ktoré vyplývajú zo vzťahov vojnových operácií v tomto storočí. Viď: Dufala, V: Vojensko-ekonomické vzťahy. In: UST Košice 1992, 80 strán. Zovšeobecnené sú aj poznatky z vývoja súčasných menových systémov viď: ČAPEK. A: Medzinárodný menový a finančný systém. VŠE, PRAHA 1994, 139 s..

Peniaze ľudstvo pozná už okolo 2 700 rokov ako neodmysliteľného sprievodcu trhového hospodárstva, pričom ich história je spojená s históriou výmeny medzi ľuďmi. Dochádzalo k nej náhodne, najčastejšie vo forme vzájomných darov medzi známymi susednými spoločenstvami alebo išlo o „nemú výmenu".

V histórii sa začala rozvíjať prvá spoločenská deľba práce medzi kmeňmi prevažne roľníckymi a dobytkárskymi, pričom zber divo rastúcich plodov a lov zveri ako zdroje obživy sa dostávali do druhoradého postavenia. Ak výrobky poľnohospodárov sa iba z menšej časti stávali tovarom, remeselná výroba bola prakticky celá určená pre trh - mala tovarový charakter.

Vďaka druhej veľkej spoločenskej deľbe práce sa prehĺbila tovarová výmena medzi jednotlivými kmeňmi a prenášala sa dovnútra rodovej organizácie ako výmena medzi jednotlivými rodinami či výrobcami.

Na  územiach Mezopotámie, Prednej Ázie, Egypta, severozápadnej Indie, častiach Číny, ktoré stáli v čele civilizačného pokroku vtedajších čias, sa forma všeobecného ekvivalentu objavila už v 4. tisícročí pred n. l.. V oblastiach prírodne izolovaných od centier hospodárskeho pokroku, kde vývoj postupoval pomalšie, sa používanie „naturálnych peňazí" objavilo nielen neskôr, ale ich epocha trvala aj podstatne dlhšie.

Vývoj predkolumbovskej Ameriky sa tiež dostal iba k „naturálnym peniazom". V severnej časti kontinentu, kde obyvatelia žili ešte ako nomádski lovci, resp. na pobreží ako rybári, najčastejším všeobecným ekvivalentom boli zvláštne mušle (tzv. wampum) používané ako ozdoba, ktoré pre nedostatok mincí prijali za peniaze aj bieli osadníci v 17. storočí, hoci vyjadrovali ich hodnotu aj k známym minciam z Európy (napr. roku 1693 v New Yorku a Brooklyne 8 wampums = 1 penny v striebre). Ďalej do vnútrozemia sa ako všeobecný ekvivalent používali kože a kožušiny, sušené mäso, orlie perá - na juhu všeobecne tabak, v oblasti Kalifornie obsidiánové čepele.

Európa s výnimkou Grécka a neskôr Rímskej ríše dlho hospodársky zaostávala za vyspelejším Orientom a v mnohom sa dlho od neho učila. Skýtske, slovanské, germánske, keltské a iné európske kmene rad stáročí nášho letopočtu, vzhľadom na dosiahnutý stupeň rozvoja ich ekonomiky, používali pri výmene ako všeobecný ekvivalent podobné výrobky, ktoré sme spomenuli u ľudských kmeňov iných kontinentov - dobytok, obilie, plátno, soľ, kožušiny a kože, ale aj ryby, maslo, kovy, otrokov. Keď slúžili priamo ako výmenná hodnota, alebo ako rezerva výmenných hodnôt, nadobúdali popri svojich schopnostiach uspokojovať určitú priamu ľudskú potrebu ako úžitkové predmety aj spoločenskú funkciu, osobitú úžitkovú vlastnosť, t.j. schopnosť vyjadrovať hodnotu (cenu) všetkých ostatných úžitkových predmetov.

Kovy začali ľudia oblastí starovekého sveta (najmä východné Stredomorie,  India,  Egypt)  získavať  z okolitej prírody v 4. a 3. storočí.  pred n.l.. Bolo to v prvom rade zlato, striebro a meď, ktoré sa v prírode vyskytujú aj v čistej podobe a dlho boli jedinými známymi kovmi, neskôr pribudol cín a olovo a ešte neskôr bola objavená zliatina medi s cínom - bronz. Od počítania na kusy pri dobytku alebo objemových mier pri obilí sa pri výmene kovov prešlo k váženiu podľa systému, ktorý má základ u starých Sumerov a Babylončanov a ktorého dozvuky sa dochovali až do našich čias. Základom systému bolo číslo 6, resp. jeho zlomky a násobky (napr. deň 12 hodín, rok 24 mesiacov, obvod kruhu 360 stupňov).

K vynálezu mincí došlo v 7. storočí pred n.l. vo vtedajšej gréckej Lýdii (juhozápadná časť dnešného Turecka) a krátko nato, na ostrove Aigina (v rovnomennom gréckom zálive). Prvé mince boli z elektrónu (tzv. biele zlato), t.j. zo zmesi zlata a striebra (striebra asi 25%), ktorá sa získavala v Lýdii. Elektrónové mince sa užívali iba asi sto rokov, neskoršie mince v Lýdii, Perzii a Indii boli zo zlata, menej zo striebra, aiginské a ďalšie grécke mince boli dlho iba zo striebra.

Čistý obsah drahého kovu, vyjadrovaný podielom rýdzeho kovu z celkovej hrubej hmotnosti mince (napr. 900/₁₀₀₀, 830/₁₀₀₀, 11/₁₂, 71/₇₂) sa označuje ako zrno mince. Ak je čistý obsah drahého kovu vyjadrený jeho hmotnosťou, hovorí sa o rýdzosti mince. Remedium sú odchýlky od určeného zrna a stríže, ktoré sa vo výrobe nedajú vylúčiť a ktoré mincový zákon (mincový poriadok) toleruje.

Najznámejšou je antická drachma, ktorá napríklad mala 4,37 g, neskôr sa redukovala (eubojská drachma 6,2 g). Vyrábali sa aj viacdrachmy. Nižšou mincovou jednotkou bol obolos, pôvodne železné ražne, ktorých bolo do hrsti šesť (slovo drachma znamená hrsť), mincová drachma bola tiež rovná šiestim mincovým obolom.

Po dobytí územia Talianska Rimanmi plynula do Ríma tak veľká korisť, okrem iného aj striebra, že Rím začal koncom 3. stor. pred n.l. raziť svoju najbežnejšiu striebornú mincu - denár. Prvé zlaté mince vlastnej razby sa v Rímskej ríši objavili až od prelomu 3. a 2. stor. pred n.l. ako aureus, ale až za čias Júlia Cézara sa dostali do obehu vo veľkom množstve, a to v mincovom čísle 40 (neskôr 42), hodnotovo sa aureus rovnal 25 denárom. Mince starého systému sa nahradili novým systémom. Namiesto aurea sa základnou mincou stal zlatý „solidus", razený v mincovom čísle 72, (4,55 g). Táto minca v rovnakej stríži prežila pád Západorímskej ríše i celé obdobie Byzantskej ríše a prevzali ju aj niektoré kmene z čias sťahovania národov. V rímskej sústave bol vzájomný pomer jednotlivých druhov mincí pevne určený zákonom, ktorý stanovil, že 1 aureus zo zlata sa rovná 25 denárom alebo 100 sesterciom zo striebra, neskôr 1 solidus zo zlata bol podľa zákona rovný 24 siliquám.

V storočiach okolo prelomu letopočtu to boli kmene keltského pôvodu, o ktorých vieme, že u nás ťažili rudy a spracúvali kovy, v tom aj zlato a striebro. Kelti boli hospodársky najvyvinutejším ľudom na našom území pred obdobím sťahovania národov. Oni boli tvorcami pravých mincí na slovenskom území. Ako prvé, asi začiatkom 2. storočia pred n.l., to boli strieborné tzv. mince s lýrou a v 1. storočí pred n.l. väčšie strieborné mince (ojedinele zlaté), medzi ktorými sú aj mince so zatiaľ nevysvetleným nápisom biatec.

Pozíciu roľníkov mohla posilňovať roztrieštenosť moci feudálov, možnosť odchodu do novo kolonizovaných, odlesňovaných území strednej a východnej Európy, ale aj schopnosť utiecť do kráľovského mesta, roľnícke povstania a pod. S úpadkom a zánikom Západorímskej ríše a s takmer trvalými vojnami a presunmi obyvateľstva obdobia „sťahovania národov" (5.-6. stor.) došlo aj k silnému úpadku hospodárstva.

Nositeľom feudálneho vývoja v Európe sa popri Byzancii najprv stali početné monarchie na talianskom území a najmä formujúca sa Franská ríša. Naturálny charakter hospodárstva jej územia v 6.-8. stor. a prílev striebra z mohamedánskeho Španielska umožnili, aby Karol Veľký zjednotil franské mincovníctvo a zaviedol nový typ mince, ktorá sa pod rôznymi názvami stala typickou pre takmer celú kresťanskú Európu až do 13. storočia.

Bol to nový strieborný denár okolo (1,5 g), ktorý sa rozšíril medzi 9.-13. storočím do rôznych národných prostredí pod rôznymi názvami: denier, denaro, parvus, pfenig, penny (tiež šterling). Nižšou jednotkou, málo však užívanou, bol poldenár, nazývaný tiež obolos. Mince ako násobok denára ešte dlho potom nevznikli, čo samo je dôkazom o obmedzenosti trhových vzťahov. Vyššie jednotky boli iba počtovými jednotkami, a to: šiling a libra (livre, funt, pound) neskôr tiež marka, resp. Hrivna. Do šilingu sa počítalo 12 denárov (denierov), do libry 20 šilingov (sous). Libra ako hmotnostná jednotka predstavovala teda 240 denárov. Túto sústavu a vzájomný pomer jednotiek preniesli Normáni do Anglicka, kde - ako je známe - sa zachoval s názvami libra šterlingov, šiling a penny (šterling) v uvedených reláciách až do roku 1971, keď sa libra šterlingov začala deliť na 100 pencí.

Hrivny Veľkomoravskej ríše mali podobu sekier z kujného železa a bola to pôvodne rezerva kovu i „naturálne peniaze", napriek relatívnej hospodárskej vyspelosti nevytvorili veľkomoravskí vládcovia vlastnú mincu. Najdôležitejšími sa stali: kolínska marka (hrivna) - 234 g, ktorá bola od 15. storočia základom všetkých mincových sústav Svätej ríše rímskej nemeckého národa až do zavedenia colnej libry (500 g) roku 1857 a ďalej parížska marka (245,5 g), londýnska towerská marka (233 g), viedenská, lubecká a ďalšie.

Neskoršie sa na určovanie hmotnosti drahých kovov začala užívať a užíva sa dodnes trójska libra, resp. trójske unce. Táto jednotka hmotnosti pochádza z Troyes v Champagni z 13. storočia, v 14. stor. ju prijali v starom Nizozemsku, v 15. stor. v Anglicku a neskôr ďalšie časti sveta. Trójska libra má 373,242 gramov a delí sa na dvanásť  trójskych uncí (troy oz) po 31,1035 g, tie sa ďalej delia na 20 „pennyweights" (dwt) po 1,555 g a najnižším zlomkom je „grán" (gr), ktorých je do jedného pennyweight 24 (po 0,0648 g). Od trójskej libry treba odlišovať anglickú libru (t.j. obchodnú libru), ktorá je tovarovou jednotkou hmotnosti, má 453,593 g a delí sa na šestnásť uncí po 28,35 g. Na určovanie hmotnosti zlata sa dodnes užívajú aj staré mimoeurópske jednotky hmotnosti, a to indický „tola" = 11,6639 g a čínsky (hongkongský) „tael" = 35,57 g.

Výpravy križiackych vojsk boli financované nielen svetskými a cirkevnými feudálmi, ale aj rozsiahlymi zbierkami a mnohými úverovými operáciami duchovných rytierskych rádov a severo talianskych bankárov (najmä na zálohy feudálnych výnosov z pôdy). Doprava a zásobovanie vojsk vyžadovali obrovské sumy, ktoré sa platili vopred a dostávali sa do rúk obchodníkov a rejdárov.

Veľký význam nadobudli pri obsluhe drobného obchodného obratu v strednej Európe, najmä v Nemecku, malé mince razené z medi od roku 1228 v Halle, ktoré boli podľa podmienok cenené ako 1/3, ½ alebo 2/3 pfeniga. Od miesta pôvodu sa pomenovali „Haller", z neho pochádza aj náš halier.

Rast hospodárskych obratov, zvýšenie množstva disponibilného zlata a potom aj zhoršovanie (kazenie) strieborných mincí vytvárali podmienky na to, aby sa znova po viacerých stáročiach začala razba zlatých mincí. Boli to známe „florény" (florino) od roku 1252 z Florencie (okolo 3,5 g) a od roku 1284 benátsky „cechyn", neskôr pomenovaný ako „dukát".

Obdobie 16.-18. storočia predstavuje epochu, v ktorej sa rozvoj kapitalistických pomerov v západnej Európe zrýchlil. Zrýchlenie úzko súviselo s ďalším rozvojom výroby ako aj prudkým vzostupom objemu trhových vzťahov. Zásadný vplyv v tomto smere mali najmä veľké geografické objavy 15. a 16. storočia a ich ekonomické súvislosti.

Najdôležitejšou novou základnou peňažnou jednotkou celého obdobia sa stal strieborný toliar, prvýkrát razený v Jáchymove ako „Joachimsthaler" od rokov 1519-1520 v stríži 27-28 g. Nižšími jednotkami boli groše (60) a grajciare (4). Strieborný toliar mal byť ekvivalentom zlatého florénu, masové rozšírenie florénu však znemožňoval nedostatok razbového materiálu - zlata. Dukát sa stal a do budúcnosti zostal tzv. obchodnou mincou, ktorú účastníci obchodu prijímali na základe súkromnej dohody, (dukát nikdy nebol povinným zákonným platidlom), ktorá sa prijíma výhradne podľa hmotnosti a kvality kovu a je teda akýmsi stelesnením svetových peňazí. V takýchto podmienkach strácalo zmysel jeho kazenie a dukát si dlhodobo zachoval svoju hmotnosť i kvalitu kovu (3,5 g pri rýdzosti zlata 71/72). Neskôr sa takouto obchodnou mincou stal aj tzv. levantinský toliar (toliar Márie Terézie z 1780) zo striebra (28,07 g pri rýdzosti striebra 5/6).

Český kronikár Kosmas vložil do úst zomierajúceho kniežaťa Boleslava II. (972-999) akýsi závet, v ktorom čítame: „Zajistě žádna pohroma, žádny mor a hromadné umírání, ani kdyby nepřátelé celou zemi loupením a pálením pustošili tolik by neuškodili lidu božímu jako časté měnění a podvodné horšení mince. Která zhouba nebo pekelná litice nelítostněji olupuje, hubí a ochudzuje ctitele Kristovy než panovnický podvod s penězi? A přece povstanou po čase, až zestárne spravedlnosť a zesílí nepravost, ne knížata, ale zlodeji, ne správcové lidu božího, ale ničemní vyděrači, skrblí lakomci bez milosrdenství, nebojícií se boha vše vidoucího, kteří třikráte, čtyřikráte do roka měníce minci, upadají v osídlo ďáblovho ke zkáze lidu božího".

Všeobecne známym sa stal poznatok, že menej hodnotné peniaze vytláčajú z obehu kvalitnejšie peniaze pod názvom Greshamov zákon podľa anglického obchodníka, peňažníka a organizátora londýnskej burzy zo 16. storočia, Thomasa Greshama (1519-1579).

Široké uplatnenie peňažnej formy hodnoty (ceny) v histórii bolo živelným produktom vývoja tovarovej výroby a výmeny. Peniaze, t.j. mince sa stali osobitným tovarom, ktorý sa vyčlenil zo sveta tovarov, aby plnil funkciu všeobecného ekvivalentu. Peniaze ako osobitný tovar sa stali nositeľom vzťahov medzi výrobcami rozličných tovarov.

Podstata peňazí sa prejavuje cez ich funkcie. Sú to predovšetkým:

q  peniaze ako meradlo cien a zúčtovacia jednotka,

q  peniaze ako výmenný prostriedok,

q  peniaze ako uchovateľ hodnoty, ako rezerva.

Autori  uvádzajú  vo  svojich  prácach  3  až  6  základných funkcií peňazí. V našom prípade  vychádzame z publikácie  SAMUELSON, P.A.-NORDHAUS, W.D.: EKONOMIA I. 13. vydanie, Bratislava 1992, s. 232-233.

Ako všeobecný výmenný prostriedok umožňujú príp. uľahčujú peniaze výmenné procesy, ktoré v spoločnosti vznikli v dôsledku deľby práce.

Peniaze sa vsúvajú medzi akty naturálnej výmeny a umožňujú rozdelenie výmenného aktu, pri ktorom sa pôvodne vymieňal tovar za iný tovar, na dva akty: tovar - peniaze a peniaze - tovar. V tomto rozdelení je obsiahnutá možnosť rozdeliť výmenné akty i v čase, t.j. ponechať si peniaze so zámerom vydať ich neskoršie. Týmto sa z peňazí stal prostriedok pre uchovanie hodnoty.

Na týchto funkciách bola vytvorená metalistická teória o podstate peňazí. Peniaze sa chápu ako tovar, ktorého vnútorná hodnota sa odvodzuje od ich stabilnej úžitkovej hodnoty. Zvláštnou vlastnosťou tohto tovaru je jeho schopnosť uchovávať hodnotu v čase. Funkciu peňazí preto prevzal tovar, ktorý má všeobecne uznávanú úžitkovú alebo reprezentačnú hodnotu, ktorý je trvanlivý, deliteľný, ktorý sa nekazí a vyznačuje sa prirodzenou vzácnosťou. Tieto vlastnosti sú vo zvlášť veľkej miere stelesnené vo vzácnych kovoch.

Metalistické predstavy boli teoreticky zdôvodňované už merkantilistami a fyziokratmi, neskôr boli prehĺbené anglickou klasickou ekonómiou. I Marx bol metalistom. Zaujímavým spôsobom použil metalistické predstavy pre vytvorenie teórie o súvislosti ceny zlata s cenami tovaru anglický ekonóm Nassau William SENIOR (1790 - 1864).

Na  týchto  funkciách  peňazí boli taktiež vytvorené nominalistické teórie o podstate peňazí. Nominalistické teórie odvodzujú vznik peňazí od právnych ustanovení alebo od dohody o všeobecnom platobnom prostriedku. Látková alebo úžitková hodnota peňazí je podľa tejto teórie irelevantná. Peniaze platia podľa svojej nominálnej hodnoty, ktorá je zabezpečená štátom alebo dohodou (zmluvou). Peniaze sú umelým platobným prostriedkom vytvoreným pre uľahčenie výmeny.

Myšlienku, že peniaze sú dielom dohody, vyslovil už Platón a scholastici. Začiatkom nášho storočia bola nominalistická teória formulovaná nemeckým národohospodárom prof. G. F. KNAPPOM (1842 - 1926) v knihe „Staatliche Theorie des Geldes" (Štátna teória peňazí, 1905). Podľa neho sú peniaze „výtvorom právneho poriadku", sú „chartálnym platidlom" (charta = listina), teda platidlom symbolickým.

Ako účtovná jednotka, t.j. ako meradlo cien peniaze umožňujú vyjadriť náklady na výrobu statkov, vyjadriť ceny statkov a porovnávať výšku cien rôznych statkov navzájom v danom mieste a čase. Peniaze ako účtovná jednotka umožňujú, aby sa rôzne ekonomické vzťahy vyjadrovali v abstraktných jednotkách. Ako meradlo cien sú peniaze taktiež predpokladom racionálneho chovania spotrebiteľa a výrobcu. Na tejto funkcii peňazí sa zakladá tzv. poukážková (znaková) teória peňazí. Táto teória nevychádza z individuálnych výmenných aktov, ale z funkcie peňazí v ekonomickom kolobehu. Zástancami tejto teórie sú niektorí veľmi známi ekonómovia, napr. Jozef SCHUMPETER (1883 - 1950).

Rodený Moravan nemeckého pôvodu Jozef SCHUMPETER pochádzal z Tresti u Jihlavy. Od r. 1908 bol profesorom národohospodárstva v Čertoviciach (rakúsky Halič), po 1. svetovej vojne bol krátko rakúskym ministrom financií, presídlil do USA, kde od r. 1932 bol profesorom na Harvardskej univerzite, zomrel v r. 1950. Schumpeter a ďalší definujú peniaze ako „vstupenku" k podielu na národnom dôchodku, ako poukážku na neho. Tento podiel musí zodpovedať vlastnému príspevku na tvorbe národného dôchodku. Ďalším predstaviteľom tejto teórie je napr. aj švédsky ekonóm Gustáv CASSEL (1866 - 1945).

Peniaze vo svoje funkcii uchovateľa hodnoty sú tiež základom anglickej teórie neoklasickej „cash balance", v ktorej sa zdôrazňuje, že peniaze sú nositeľom najvyššej likvidity. Tým uspokojujú zvláštnu potrebu, potrebu okamžitej použiteľnosti ako pre transakcie, tak pre špekulácie. Táto teória je v súčasnosti - po keynesiánoch - rozvíjaná ekonómami z USA D. Patinkinom a Miltonom Friedmanom.

Samostatnú oblasť peňažných teórií tvorí teória o hodnote peňazí. Otázka, prečo možno niekedy za peniaze kúpiť veľa tovaru a niekedy menej, inými slovami, otázka, akú majú peniaze hodnotu a prečo ju majú, je taktiež veľmi starého dáta. Peniaze sa tu chápu vždy ako súčasť širších ekonomických súvislostí - výmeny, obehu, rozdeľovania i zahraničného obchodu. Otázka, odkiaľ berú peniaze hodnotu, samozrejme súvisí so všetkým, čo bolo povedané o funkciách peňazí. Rôzne národohospodárske teórie majú k hodnote peňazí diferencovaný prístup.

Klasická teória hodnoty (podľa práce) hovorí o hodnote peňazí zhruba toto: Keď ako peniaze obiehajú statky, ktoré sú na základe vysokých výrobných nákladov a vzácnosti považované za hodnotné, platí pre vysvetlenie hodnoty peňazí to isté ako pre vysvetlenie hodnoty iných statkov. Ako náhle sa začala presadzovať myšlienka, že hodnota statku sa riadi podľa práce v ňom obsiahnutej, bola táto aplikovaná tiež na hodnotu peňazí. Prvý tak urobil Sir William Petty. Strieborné peniaze, ktoré boli vtedy štátom uznávaným peňažným statkom, odvodzujú podľa toho svoju hodnotu od obsahu práce obsiahnutej v striebre. To isté platí pre zlato. Ak sa nemení hodnota ďalších statkov, musia byť príčinou cenových zmien (samozrejme za predpokladu dokonalej konkurencie a trhovej rovnováhy) zmeny v hodnote zlata alebo striebra, pretože sa vymieňa vždy rovnaké množstvo práce. Ak je hodnota zlata nízka, a teda i cena zlata nízka, budú ceny ostatných statkov, vyjadrené v zlate, vysoké a ak stúpne hodnota zlata a teda i jeho cena, ceny ostatných statkov sa znížia.

Podobne píše aj K. Marx v Kapitále. Nassau W. SENIOR (1790 - 1864) použil klasickú teóriu, aby vysvetlil príčiny poklesu či stúpnutia cien zlata na základe jeho výrobných nákladov. Ak sú v prevádzke len výdatné zlaté doly, sú medzné náklady výroby a teda cena zlata nízka, avšak vyrába sa len málo zlata. Ceny tovaru vyjadrené v zlate však budú naopak vysoké, pretože medzná produktivita práce bude vysoká a teda budú aj mzdy, vyjadrené v zlate, vysoké. A pretože je cena statkov určená cenou práce vyjadrenou v zlate, budú ceny statkov vysoké. Ak bude treba viac zlata, uvedú sa do prevádzky menej výdatné ložiská, medzné náklady na výrobu stúpnu a cena zlata stúpne.

Teória subjektívnej hodnoty hovorí o hodnote peňazí  nasledovné:

Individuálna subjektívna hodnota peňazí je odvodená od významu jednotky peňazí pre jednotlivý subjekt vzhľadom na stav jeho majetku a príjmov na strane jednej a k jeho potrebám na strane druhej.

Táto teória bola niekoľkokrát prepracovaná, pretože odvodenie objektívnej (výmennej) hodnoty peňazí z národohospodárskej subjektívnej hodnoty nebolo bez problémov. Pôvodne sa totiž peniazom neprisudzovala samostatná subjektívna hodnota, lebo - ako sa verilo - neuspokojujú žiadnu potrebu. Podľa tohto názoru odvodzujú peniaze svoju hodnotu od užitočnosti statkov, ktoré možno za nich zaobstarať. Oprávnene sa namietalo, že množstvo statkov, ktoré si môžeme zaobstarať určitým množstvom peňazí, závisí od ich cien a teda tým zasa od hodnoty peňazí a že je to argumentácia v kruhu.

Ekonóm Wieser a Ludwig von MISES (1881 - 1973) odstránili tento problém tým spôsobom, že považovali súčasnú (dnešnú) objektívnu hodnotu peňazí za odvodenú od objektívnej výmennej hodnoty včerajšej, ktorá sa zasa vytvorila zo subjektívnych hodnotení predchádzajúcich atď. Regresívne až po bod, kedy peniaze fungovali ako reálny statok s neodvodenou užitočnosťou.

Kvantitatívna teória peňazí hovorí o hodnote peňazí asi toto: Podľa pôvodnej verzie kvantitatívnej teórie vyvinutej už v 16. storočí (napr. Dvazatim v Taliansku a.i.) sa tvrdilo, že existuje priama úmera medzi zmenami množstva peňazí v obehu a cenami statkov. Pohnútkou k tomuto postulátu bol rast cien po prílive drahých kovov z novo dobytých kolónií. Merkantilisti túto jednoduchú úmeru doplnili o rýchlosť obehu peňazí (t.j. transakcií), ktoré musia byť priamo úmerné množstvu peňazí v obehu a nepriamo úmerné rýchlosti obehu. Koncom minulého storočia potom Irwing Fisher nadviazal na známy vzťah M.V=P.Q, ktorý v pôvodnej forme predstavuje matematickú a ekonomickú identitu. Ak interpretujeme M.V ako efektívne množstvo peňazí alebo efektívny dopyt, určuje táto veličina jednu dôležitú determinantu (určujúcu veličinu) hodnoty peňazí.

Z rovníc kvantitatívnej teórie bola odvodená moderná teória držby hotovosti (cash balance). Predpokladalo sa, že rýchlosť obehu je pomerne stála, takže vzťah medzi množstvom peňazí v obehu a cenami je úzky, priamo úmerný. Hlavnou veličinou určujúcou cenovú hladinu je preto ponuka peňazí. Závislosť hodnoty peňazí od množstva peňazí sa vysvetľuje tak, že sa zavádza „držba hotovosti" ako prevrátená hodnota rýchlosti obehu. Táto hodnota potom určuje hodnotu peňazí pomerne presne a ľahšie, lebo rýchlosť obehu peňazí sa meria veľmi obtiažne. Držba hotovosti je individuálnym parametrom ekonomických subjektov. Tým sa teória dostáva k otázke o motívoch držby peňazí a dopytu po peniazoch, ktoré skúmal J. M. Keynes.

Teórie o hodnote peňazí boli postupne začleňované do celkovej makroekonomickej analýzy ekonomiky a jej kolobehu a bola zdôrazňovaná ich súvislosť s národným dôchodkom, s agregovaným dopytom a ponukou. Tým sa úloha množstva peňazí v obehu do istej miery relativizovala.  Dôležitým dielom o peniazoch bol Keynesov traktát „A Treatise on Money" (Pojednanie o peniazoch), ktorý sa stal súčasťou jeho Obecnej teórie, a v ktorom použil aj myšlienky významných ekonómov 20-tych rokov tohto storočia L. v. MESESA, Friedrich von HAYEKA, Gunara MYRDALA a ďalších.

Postupne sa s častejším užívaním peňazí začali peniaze aj požičiavať. Osobné pôžičky na jednoduché dlhopisy sú historicky najstaršou formou úveru. Už v gréckych časoch však boli bežné aj úvery na záloh pôdy, v 5. stor. p.n.l. sa v Aténach prvýkrát vyskytli úverové dokumenty podobné zmenkám, ktorých úverová podstata súvisela s obchodným pohybom tovaru. Historicky sú doložené aj úvery investičného charakteru. V období helenizmu (3.-1. stor. p.n.l.) sa počet peňažníkov a úžerníkov značne zväčšil, čo svedčí o výraznom zvýšení významu trhového hospodárstva. V rovnakom období v ptolemaiovskom  Egypte sa vytvoril centralizovaný „bankový" systém jednej monopolnej štátnej peňažníckej inštitúcie, ktorá mala v dôležitých obchodných centrách svoje podriadené „filiálky".

Úroková miera sa pohybovala vo veľmi širokých hraniciach, najmä v Oriente, kde obmedzenia nejestvovali. Z tejto oblasti sú doklady o úrokoch až 100%. Rozsah trhových vzťahov sa rýchlo obmedzoval a s tým ako klesal význam antických miest, remesla a obchodu sa hospodárstvo naturizovalo a znižovala sa aj úloha peňazí a peňažníctva.

Anglické opatrenia z konca 18. storočia a ich realizácia vychádzajúce z metalistickej teórie od roku 1816 boli opatreniami typickými pre zákonný prechod k zlatému monometalizmu, k tzv. zlatej mene, ktorej základnými atribútmi sú:

q  voľná razba zlata pre kohokoľvek za minimálny poplatok alebo vôbec zdarma,

q  voľný pohyb zlata, mincovaného i nemincovaného, cez hranice

q  neobmedzená vymeniteľnosť bankoviek za zlaté mince.

Vyradenie striebra z peňažného obehu v Anglicku a zavedenie zlatej meny bolo koncom 18. resp. začiatkom 19. storočia ojedinelým krokom, ktorý iné krajiny nasledovali až po roku 1870. Pre široké pole pôsobnosti Greshamovho zákona bolo základom aj oddelenie nominálnej hodnoty mince od jej skutočnej hodnoty a vznik príplatkov alebo zrážok pri vzájomnej výmene jednotlivých druhov mincí oproti oficiálnemu pomeru nominálov.

K úplnému odlúčeniu nominálnej hodnoty peňazí od ich materiálnej podstaty došlo so vznikom papierových peňazí, kde peňažný materiál má ničotnú hodnotu.

Technickým predpokladom ich vzniku bolo zovšeobecnenie znalosti papiera a čítania a písania v kruhoch európskych obchodníkov a peňažníkov v 14. A 15. storočí (v Číne a u Arabov boli tieto podmienky splnené skôr). Najdôležitejšími typmi úverových dokumentov, z ktorých vznikli papierové peniaze, boli:

q  depozitná potvrdenka o dočasnom uložení zlata alebo striebra u bankára,

q  zmenka,

q  dlhopisy, najčastejšie čiastkové štátne dlžné úpisy (obligácie) - všetko cenné papiere predstavujúce nárok na určité peňažné plnenie.

Vlastná zmenka vyjadruje priamy úverový vzťah medzi dvoma osobami, je to sľub výstavcu (dlžníka) zmenky A veriteľovi B, že zaplatí v určenom čase. Cudzia zmenka zachycuje úverové vzťahy troch osôb, je to príkaz výstavcu zmenky A (trasant), ktorý je dlžníkom voči veriteľovi B (remitentovi) a má súčasne pohľadávku voči C, aby C (zmenečník, trasát) zaplatil namiesto neho priamo do rúk B. Zmenka umožňovala obchádzať ustanovenia úroku, lebo úrok sa vopred započítaval do celkovej zmenkovej čiastky. Zmenkový veriteľ, remitend, mal možnosť previesť svoju zmenkovú pohľadávku pred dátumom splatnosti na inú osobu jednoduchým zápisom na rube zmenky, rubopisom (indosamentom, žírom) a tak vyrovnať vlastnú dlžobu. Prevodom za pomoci indosamentu sa pôvodný veriteľ stával ďalším zaviazaným ručiteľom zaplatenia a kvality zmenky sa zvyšovala. Tzv. biancoidosament (nevyplnený rubopis) robí zo zmenky cenný papier na doručiteľa. Ľahká prevoditeľnosť zmenkového nároku umožňovala, aby zmenka v okruhu obchodníkov, ktorí poznali platobnú schopnosť podpísaných dlžníkov, zastupovala hotové peniaze.

Štátne obligácie s krátkou, často iba niekoľkomesačnou lehotou splatnosti sa pôvodne vžili pod názvom pokladničné poukážky, resp. pokladničné bony. Iným typom obligácie, v ktorom sa štát zaväzoval platiť iba úroky, nie však upísanú istinu bola renta. Štát využíval v histórii aj prax vydávania priamo do obehu, bez prostredníctva emisnej banky, papierové znaky hodnoty (papierové peniaze) s núteným obehom. Týmito štátovkami platil svoje dlžoby s tým, že nimi možno platiť štátne dane. Nevymeniteľné bankovky a štátovky dostávali rovnaký charakter.

V rovnakom čase ako nástroj financovania vojny za nezávislosť USA boli vydané v roku 1775 - 1779 tzv. kontinentálne peniaze (doláre), podstatou štátovky s núteným obehom. Rýchlo sa znehodnocovali napr. v roku 1780 za 1 dolár v striebre sa platilo 80 dolárov v papieri. Po skončení emisie kontinentálnych peňazí sa nimi mohli ešte určitý čas platiť dane v pomere 1: 40, pričom štát tieto peniaze znova nepoužil, ale zničil.

Skúsenosti so zúčtovávania pohľadávok početných veriteľov voči jednému, resp. viacerým dlžníkom, prípadne mnohých veriteľov jedného dlžníka, ale z viacerých dlžníckych titulov, vytvorili podmienky pre vznik mnohostranného bezhotovostného zúčtovania medzi rozličnými veriteľmi a dlžníkmi, pre ktoré sa vžil taliansky názov „žíro" (giro = kruh) a pre peňažné inštitúcie zaoberajúce sa žírom, žírové banky. Žírová banka vykonávala pre svojich klientov platby, inkaso ich pohľadávok, a to najmä bezhotovostne pripisovaním a odpisovaním na účtoch.

Medzi najstaršie známe banky  Talianska patrí Banka sv. Juraja v Janove (Banca de Casa di Sant Georgio) založená v roku 1408. Základom bolo privilégium, ktoré dostala skupina veriteľov tohto mestského štátu pri kontrahovaní novej veľkej pôžičky. Kapitál banky tvorila pohľadávka za štátom.

Pokračovaním talianskych žírových bánk sa stala najmä Amsterdamská banka (Amsterdamsche Wisselbank) známa tiež ako zmenková banka z rokov 1609 - 1820. Zakladajúca štátna moc sa odvolávala najmä na vzory v Sevile a v Benátkach. Banky žírového typu pod verejným vplyvom nepoznali v kapitalisticky sa rozvíjajúcej Európe jedine v Anglicku a Škótsku, kde však ináč zmenárenská a bankárska živnosť bola v 17. a 18. storočí dosť početne zastúpená. Bankou neodmysliteľne spojenou so štátnym hospodárením sa stala Anglická banka (Bank of England) založená v roku 1694 a jej sesterská inštitúcia úzko s ňou spolupracujúca a plniaca podobné funkcie Kráľovská škótska banka (Royal Bank of Scotland) založená v roku 1727.

V prípade poskytovania úveru na záloh drahých kovov vydávala banka osobitné bankovky (tzv. species notes), na rozdiel od bankoviek vydávaných na základe eskontu zmeniek, (tzv. promissory notes). Eskont zmeniek a s tým spojená emisia bankoviek predstavovali mimoriadne dôležitú časť obchodov Anglickej banky, ktorými sa tiež zásadne odlišovala od všetkých v 17. a 18. storočí fungujúcich žírových bánk.

Roku 1695 vznikli v Londýne a neskôr aj v iných britských mestách prvé pozemkové banky ako špeciálne ústavy pre osobitný dlhodobý úver zaistený hypotékou, ktorú poznali síce už v starovekom Grécku, ale ktorá sa vo väčšom rozsahu uplatnila až za kapitalizmu. Najbežnejším spôsobom mobilizácie prostriedkov na poskytovanie hypotečných pôžičiek sa stala vlastná emisia záložných listov, t.j. osobitných dlhopisov, ktoré banka umiestňovala (predávala) na kapitálovom trhu u tých, ktorí chceli bezpečne uložiť svoje, na dlhší čas voľné peňažné prostriedky.

V 18. storočí sa v Holandsku a potom najmä v Anglicku stále častejšie ako záruka poskytnutej pôžičky vyskytujú priamo tovary, prípadne dokumenty oprávňujúce k dispozícii s týmito tovarmi, skladné listy - tzv. warranty. Takýmito tovarmi sa dávnejšie stávali (v Taliansku) vzácne tovary ako napr. čierne korenie alebo kadidlo, ktoré sa v prípade potreby používali aj priamo ako naturálne peniaze.

Od polovice 15. storočia začali v Taliansku a neskôr aj inde vznikať nové peňažné inštitúcie, ktoré mali čeliť okrádaniu chudobných mestských obyvateľov úžerníkmi. Boli považované za cirkevné zariadenia pre poskytovanie drobných úverov s krátkou lehotou splatnosti za zálohu jednotlivých kusov majetku.

Ceny na burzu pripustených cenných papierov sa zaznamenávajú (kótujú) v úradnom burzovom liste. Cenné papiere, ktoré nie sú na burzu oficiálne pripustené a predsa sa s nimi obchoduje sa nazývajú exoty. Pôvodne sa na burzách obchodovalo výhradne za hotové tzv. promptné obchody. Vysoký stupeň rozvoja trhu, zovšeobecnenie peňazí a ich podriadenie pevným zákonným poriadkom, ktoré určili jediné zákonné meradlo cien, sa odrazilo vo vzniku nového odborného pojmu: mena a menová sústava (currency. Währung. valjuta). Tento nový pojem odrazil kvalitatívne nové pomery peňažného hospodárstva, ale následne sa začal používať aj pre včasnejšie peňažné pomery.

V histórii sa doteraz vyskytovali tieto menové (peňažné) systémy:

1. monometalizmus (pozri monometalizmus),

2. bimetalizmus (pozri bimetalizmus),

3. úverový peňažný systém, v ktorom sú v obehu peňažné jednotky vo forme bankoviek a mincí.

Vydávanie peňažných jednotiek do obehu sa nazýva emisia (pozri emisia).

Pod pojmom mena rozumieme platnú národnú sústavu peňazí, ktorej základnú jednotku, jej zlomky a násobky, forma (plnohodnotné a neplnohodnotné mince, bankovky a štátovky), vzťah k drahým kovom, spôsobom emisie a zabezpečenie stability, resp. ďalšie okolnosti presne určuje menový zákon. Menové sústavy jednotlivých štátov mali svoje špecifiká. Vývoj smeroval k papierovej menovej sústave, hoci až do 70-tych rokov min. stor. prevažujúce boli kovové sústavy plnohodnotných a drobných neplnohodnotných mincí.

Menová sústava USA zavedená zákonom z roku 1792 bola tiež bimetalickou sústavou dvojitej meny, pomer medzi zlatom a striebrom bol 1 : 15 ako to  vtedy zodpovedalo americkým trhovým pomerom. Zlaté i strieborné doláre boli rovnocennými zákonným platidlom a mincovne ich razili voľne a bezplatne, tiež vývoz a dovoz drahých kovov i mincí z nich bol voľný.

V celom sledovanom období hlavným druhom peňazí boli peniaze z drahých kovov. V hospodársky vyspelom prostredí Anglicka sa používalo v 60-tych a 70-tych rokoch min. storočia asi dvaapolnásobne toľko peňazí z drahých kovov, ako bola suma bankoviek vydaných Anglickou bankou.

Zásadnú zmenu priniesol až anglický bankový zákon z mája 1844 známy ako Peelov zákon, t.j. právo emisie bankoviek, ktoré dovtedy popri Anglickej banke využívalo 279 ďalších bánk a bankárov, bolo pre budúcnosť vyhradené iba Anglickej banke. Emisia bankoviek ostatných bánk sa zachovala, ale ich kvóta sa nesmela zvyšovať nad sumu, ktorú tieto banky boli v obehu v čase prijatia zákona. V Peelovom bankovom zákone sa realizoval obeživový princíp (currency princíp). Emisia bankoviek sa v súlade s ním uskutočňuje výhradne na základe uložených drahých kovov v mincovanej či nemincovanej forme.

Obchodnícke a priemyselné kruhy Anglicka obhajovali tzv. bankový princíp vydávania bankoviek do obehu. Spočíval v požiadavke, aby sa množstvo bankoviek v obehu zväčšovalo alebo zmenšovalo, podľa potrieb stavu výroby a tovarových obratov. Množstvo bankoviek v obehu malo byť zviazané so stavom národného hospodárstva prostredníctvom takého úverového nástroja obehu akým sú zmenky. Ak bankár zapožičal eskontom zmeniek hotové peniaze, mohol ďalšie peniaze mobilizovať reskontom týchto zmeniek v emisnej banke, ktorá na ich základe vydala nové bankovky. Tým, že sa splatné reeskontované zmenky zaplatili, vrátilo sa príslušné množstvo bankoviek do svojho emisného centra a suma bankoviek v obehu sa zmenšila. Obeh peňazí sa tak mohol samoregulovať - bol pružnejší a umožňoval vylúčiť umelé vplyvy na zvyšovanie úrokovej miery. Toto „obchodné, či tovarové krytie" bolo teda pri bankovom princípe protikladom „zlatého krytia" podľa obeživového princípu.

V priebehu 19. stor. zákony rôznych krajín presne určili podmienky emisie bankoviek svojim centrálnym bankám. Obyčajne to bolo kompromisne medzi oboma uvedenými základnými princípmi tak, že sa určil pevný podiel emitovaných bankoviek, ktoré musia mať krytie podľa obeživového princípu v zlate a zvyšok vydaných bankoviek musel byť krytý obchodne podľa bankového princípu.

Rozvoj emisie bankoviek bol však len jednou formou, ktorou sa riešila disproporcia medzi rýchlo narastajúcimi tovarovými obratmi a pomalšie sa zvyšujúcimi zásobami drahých kovov pre menové účely. Inou formou bolo rozširovanie bezhotovostných foriem platenia s využitím služieb bankárov poskytovaných prostredníctvom žírových účtov.