Úvod › Zajímavosti › Financie a mena III.

Financie a mena III.

1. Stabilitu - je to makroekonomická funkcia štátu, pričom stabilizačná politika je vždy súčasťou hospodárskej politiky štátu. Zameriava sa najmä na hospodársky rast krajiny, zamestnanosť obyvateľstva , cenovú a vnútornú. Stabilitu. V oblasti vonkajšej stability krajiny  sa zameriava na vyrovnanú obchodnú a platobnú bilanciu.

Pre zabezpečenie stability štát používa predovšetkým tieto ekonomické nástroje:

a /  kvantitatívne nástroje bežnej menovej politiky v dôsledku, ktorých sa menia kvantitatívne veličiny - úroková miera, peňažná masa...- , nemení sa však organizácia  ekonomického .systému Tieto nástroje sa môžu vzájomne kombinovať, dajú sa vyčísliť a aj ich efekt sa dá pomerne presne odhadnúť.

b/ kvalitatívne nástroje - čo sú systémové nástroje, ktorými sa menia systémové prvky ekonomiky  / zmena daňového systému a tým menia aj správanie ekonomických subjektov/. Ich pôsobením nastávajú zmeny vo fungovaní celej ekonomiky, pričom výsledný efekt ich pôsobenia sa prakticky nedá exaktne presne odhadnúť.

2. Rovnosť - táto funkcia je orientovaná na sociálne ciele a je zameraná na elimináciu sociálnej tvrdosti, ktorý trhový mechanizmus so sebou prináša

- nedostatky rozdeľovania štát koriguje redistribučnou politikou

- pre skupiny ľudí bez príjmov je vytvorený systém podpôr

- nízko príjmovým skupinám štát môže prispievať na bývanie, zdravotná starostlivosť, vzdelanie...

- plnenie vhodných sociálnych programov je nevyhnutné pre udržanie minimálnej životnej úrovne obyvateľstva

- rozsah týchto programov však úzko závisí od úrovne NH

3. Efektívnosť - úlohou štátu v trhovej ekonomike je vytvárať vhodné podmienky pre fungovanie trhového mechanizmu

- štát musí chrániť súťaživosť trhu systémom antimonopolných opatrení

- konkurencia v trhovej ekonomike je nedokonalá

- vyskytujú sa v nej monopolné tendencie

- úlohou vlády je odstraňovanie prekážok konkurencie

- úlohou štátu je zároveň odstraňovať negatívne externality - znečistenie ŽP a zároveň  podpora pozitívnych externalít - výsadba zelene aj.

- štát musí poskytovať verejné statky - sú to statky, za ktoré nikto neplatí a nikomu ich používanie nemožno odoprieť - obrana, bezpečnosť, výstavba ciest

- prostriedky na ich zabezpečenie získava štát najmä z výberu daní

- verejný sektor je financovaný z prostriedkov sústredených v sústave verejných rozpočtov

Verejný sektor môžeme chápať aj ako odvetvie ekonomiky, ktoré zahŕňa tieto oblasti:

• štátna správa
• súdnictvo
• bezpečnosť aobrana
• ŽP
• Školstvo
• Zdravotníctvo
• Veda avýskum
• Kultúra
• Soc. starostlivosť
• Bytové hosp.
• Dopravná infraštruktúra

Z územného hľadiska rozoznávame verejný sektor  štátny a miestny.

Verejné financie môžeme stručne definovať ako peňažné  vzťahy, ktoré vznikajú pri získavaní, rozdeľovaní, prerozdeľovaní a použití peňazí patriacich občanom, ale aj verejnoprávnym orgánom a organizáciám, ktoré peniaze daňovníkov spravujú a nakladajú s nimi. Sú to financie  slúžiace na uspokojenie potrieb obyvateľstva na úrovni celého štátu, ale aj jednotlivých regiónov.

Základné funkcie verejných financií:

1.      distribučná - je to rozdeľovanie dôchodkov štátu najmä z dôvodu znižovania soc. napätia v štáte

2.      alokačná - je to rozhodovanie o umiestňovaní zdrojov potrebných pre produkciu verejných statkov

3.      stabilizačná - znamená konkrétny výkon výdavkovej a daňovej politiky zameranej na dosiahnutie vysokej zamestnanosti, cenovej stability a stabilného tempa ekon. rastu. Je  v podstate výkonom hosp. politiky štátu.

Verejné rozpočty na rôznych úrovniach verejnej správy

V SR je základným verejným rozpočtom ústredný rozpočet - štátny rozpočet.

Nižšiu úroveň rozpočtovej sústavy tvoria rozpočty samosprávnych celkov            - rozpočty VÚC

- rozpočty miest

- rozpočty obcí

Štátny rozpočet - je považovaný za koncentrovaný výraz štátnych financií, ktoré sú hlavnou zložkou verejných financií. Samotný pojem ŠR nemá jednoznačný význam. Najčastejšie sa vymedzuje podľa rozličných hľadísk

Môže sa chápať ako:

1.      centralizovaný peňažný fond prostriedkov sústredených do pôsobnosti štátu na princípe nenávratnosti a neekvivalentného rozdeľovania

2.      bilancia príjmov a výdavkov štátu - je to účtovný dokument, ktorý má podobu zákona

3.      finančný plán na rozpočtové obdobie - bilancia štátneho hospodárenia na kalendárny rok

4.      ekonomický vzťah, ktorý zjednocuje jednotlivé fiškálne kategórie - dane, clá, poplatky, dotácie,

5.      je to právna norma - finančný  zákon schválený parlamentom

Funkcie ŠR vychádzajú logicky z funkcií verejných financií :

a)      alokačná - štát pomocou ŠR prideľuje zdroje na fin. verejných potrieb

b)      nedistribučná - je to prerozdeľovanie HDP s cieľom zmierňovať sociálnej  nerovnosti trhovej ekonomiky

c)      stabilizačná - presadzovanie hospodárskej  politiky štátu

d)     regulačná - sú to možné priame zásahy štátu do súkromného sektora, uplatňované v období nerovnovážneho vývoja ekonomiky

e)      kontrolná - znamená kontrolu príjmovej a výdavkovej stránky ŠR

Príjmy ŠR

1. členenie z hľadiska pravidelnosti:

a)      pravidelné - predstavujú stály zdroj príjmov, sú to najmä niektoré druhy daní (DPH, spotrebné dane)

b)      nepravidelné (jednorazové, mimoriadne) - využívajú sa ak pravidelné príjmy nepostačujú na krytie výdavkov ŠR

- sú to napr. emisie štátnych cenných papierov

2. členenie z hľadiska zdroja

a)      príjmy z verejnoprospešných podnikov

b)      príjmy z rozpočtových a príspevkových org.

c)      príjmy od podnikateľských subjektov

d)     príjmy od obyvateľstva

3. členenie z  hľadiska vlastníctva

a)      príjmy z majetku v štátnom vlastníctve

b)      príjmy z majetku v súkromnom vlastníctve

4. členenie z hľadiska formy platieb

a)      príjmy získané z daní

b)      príjmy z poplatkov

c)      príjmy z ciel

d)     príjmy z návratných finančných výpomocí - pôžičky

e)      príjmy z emisných výnosov

f)       príjmy zo sankcií - za ŽP

Určenie výšky (objemu) príjmov ŠR závisí predovšetkým od:

-          úrovne ekonomiky - hlavne od veľkosti HDP

-          veľkosti cenovej hladiny v štáte - čím je vyššia, tým vyššie sú príjmy do ŠR

-          mzdovej politiky štátu a prístupu k zdaňovaniu tzv. bezpracovných príjmov

-          využívania mimorozpočtových foriem pre financovanie niektorých činností - údržba ciest, výstavba diaľnic

-          uplatňovania fiškálnej politiky, prostredníctvom ktorej štát ovplyvňuje agregátny dopyt a ponuku

-          úrovne vlastných nákladov podnikateľskej sféry - ovplyvňujú výšku dosiahnutého zisku a tým aj základ dane s príjmu

Výdavky ŠR

Prostredníctvom výdavkov štát zabezpečuje plnenie svojich základných funkcií - na úseku štátnej správy, obrany a bezpečnosti, školstva, zdravotníctva, kultúry, sociálnej oblasti, atď. Výška výdavkov priamo závisí od výšky príjmov a možností a podmienok zadlženia štátu.

Hľadiska členenie výdavkov:

1.      členenie podľa odvetví - napr. výdavky na školstvo, zdravotníctvo, kultúru, obranu a bezpečnosť, ochranu ŽP, ...

2.      členenie podľa územného hľadiska - výdavky členené podľa jednotlivých samosprávnych krajov

3. členenie podľa zákona o rozpočtových pravidlách - súhrnné členenie

a)      výdavky na činnosť ústredných organizácií, výdavky pre rozpočtové a príspevkové organizácie

- napr. kapitoly   - kancelária prezidenta SR

- kancelária NR SR

- úrad vlády

- ministerstvá

- ústavný súd atd.

b)      výdavky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv - sú to výdavky súvisiace s členstvom SR v OSN, UNESCO, OECD, EÚ, NATO

c)      výdavky na krytie štátnych objednávok a náhrada ujmy spôsobená štátom

d)     výdavky na splácanie štátneho dlhu

e)      splátky úverov a úrokov

f)       úvery poskytnuté do zahraničia

g)      ďalšie výdavky stanovené zákonom o ŠR

4. členenie z hľadiska časového

a)      bežné výdavky - sú to výdavky, ktoré sa spotrebujú v tom istom roku, v ktorom sa vynakladajú

b)      kapitálové výdavky (výdavky na odloženú spotrebu) - prostriedky použité na investičné aktivity

Nové členenie výdavkov - je tzv. funkčná klasifikácia výdavkov ( od roku 2001) - je vhodná na medzinárodné porovnávanie a je to členenie výdavkov do 10 oddielov podľa funkcií, ktoré štát ich využívaním plní:

1.      všeobecné verejné služby

2.      obrana

3.      verejný poriadok a bezpečnosť

4.      ekonomické záležitosti

5.      ochrana ŽP

6.      bývanie a spoločenské vybavenie

7.      zdravotníctvo

8.      rekreácia, kultúra a náboženstvo

9.      vzdelávanie

10.  soc. zabezpečenie

Rozpočtový proces je možno charakterizovať ako súbor  všetkých činností vykonávaných určenými skupinami pracovníkov v súvislosti s rozpočtami na všetkých úrovniach riadenia. Vlastný rozpočtový proces pri zostavovaní  ŠR tvorí týchto 6 okruhov činností:

1.      zostavenie návrhu rozpočtu - práce na návrhu začínajú približne v polovici predchádzajúceho rozpočtového obdobia. Návrh vypracováva MF SR a predkladá ho na prerokovanie vláde SR. Vládny návrh ŠR sa predkladá na rokovanie NR SR.

2.      prerokovanie a schválenie rozpočtu - NR SR je konečná schvaľovacia inštitúcia

3.      zmeny rozpočtov - sú to špecifické prípady zásahov do rozpočtu v priebehu rozpočtového obdobia

4.      realizácia rozpočtu - je to vecné zabezpečenie úloh súvisiacich s inkasom príjmov a používaním výdavkov ŠR. Nazýva sa pokladničné plnenie rozpočtu.

5.      plnenie kontrolnej funkcie počas rozpočtového obdobia - je to kontrola pokladničného plnenia rozpočtu, jej cieľom je brániť zneužívaniu zdrojov alebo výdavkov na iné účely ako určuje zákon

6.      post rozpočtová kontrola plnenia rozpočtu - má charakter následnej kontroly. Jej výsledkom je zostavenie štátneho záverečného účtu SR. Zostavuje ho MF, predkladá ho na rokovanie vlády a vláda na schválenie NR SR.

Z otázkou financovania prostredníctvom štátneho rozpočtu sa vynára aj problematika riešení deficitu štátneho rozpočtu a štátneho dlhu. Tieto nemôžme zamieňať s problematikou zahraničnej zadlženosti SR. Rozdielnosť vyplýva zrejme z členenia nasledujúcej tabuľky:

5. Finančný trh

Finančný trh je súčasťou obecnejšej kategórie trhu. Predstavuje súhrn nástrojov, postupov, inštitúcií a vzťahov medzi nimi, ich prostredníctvom dochádza k prelievaniu voľných finančných prostriedkov od tých, ktorí ich vlastnia k tým, ktorí s nimi chcú disponovať. Zásadou tohto presunu je, že prebieha dobrovoľne na základe dohody zúčastnených strán.

Nástrojmi finančného trhu sú početné druhy právnych foriem vzťahov, ktoré osvedčujú nespornú existenciu vzťahov medzi ponúkajúcim a dopytujúcim subjektom. Patria medzi nich rôzne typy cenných papierov, dohody o zriadení bankových účtov, úverové zmluvy, atď.

Do vzťahu medzi ponukou peňazí a dopytom po nich vstupujú rôzne inštitúcie. Sú to finanční sprostredkovatelia pracujúci na trhovom princípe (banky, investičné a iné finančné spoločnosti, poisťovne, brokerské firmy) a burza ako sprostredkovateľ druhotného predaja cenných papierov. Vplyvom ich činnosti sú podstatne nižšie náklady súvisiace s presunom peňazí (transakčné náklady). Jednotné pravidlá obchodov garantuje rada správnych orgánov dohliadajúcich nad chodom finančného trhu. Ich významnou funkciou je formulovať pravidlá ochrany investora a kontrolovať ich dodržiavanie. Zaraďujeme k nim bankový dohľad, burzový dohľad, ministerstvo financií, prípadne ďalšie inštitúcie.

Finančný trh je možné posudzovať z rôznych pohľadov, ktoré sa však vzájomne prekrývajú. Medzi obvyklé členenia finančného trhu patria delenia na trh peňažný a kapitálový, trh úverový a trh cenných papierov, trh primárny a sekundárny.

Trh peňažný a trh kapitálový

Na peňažnom trhu sa obchoduje s aktívami, ktoré sa v peňažnej podobe uvoľnili (resp. sú dopytované) na dobu kratšiu než jeden rok. Dopytujúci spravidla požaduje na tomto trhu prostriedky, ktoré mu umožnia preklenúť časový nesúlad medzi jeho peňažnými výdajmi a príjmami - zabezpečuje tak svoju likviditu. Dôvodom ponuky krátkodobých peňažných prostriedkov je záujem o ich zhodnotenie.

Na peňažnom trhu dochádza k presunu peňažných prostriedkov poskytovaním a čerpaním krátkodobých úverov a emisií krátkodobých cenných papierov. Trh krátkodobých úverov v sebe zahrňuje:

q  finančné úvery,

q  obchodné úvery poskytované medzi podnikmi navzájom,

q  pôžičky na medzibankovom trhu.

Trh krátkodobých cenných papierov je v niektorých prípadoch alternatívou pre riešenie likvidných obtiažnych ekonomických subjektov. Emitent sa obracia s ponukou cenných papierov (a teda dopytom po peniazoch) na vhodných záujemcov z radov komerčných bánk, podnikov, finančných inštitúcií, obyvateľstva, a to buď priamo, alebo prostredníctvom špecializovaných inštitúcií. Ako nástroje tu vystupujú zmenky, bankové akcepty, komerčné cenné papiere, depozitné certifikáty komerčných bánk, depozitné certifikáty centrálnej emisnej banky, pokladničné poukážky.

5.1.      Faktory vývoja finančných trhov

Finančné trhy a investície hrajú kľúčovú úlohu v tom, že uľahčujú alokáciu finančných prostriedkov. Priemerná volatilita cien finančných inštrumentov je bežnou súčasťou procesu alokácie, pričom teoreticky trápi nadmerná alebo dokonca extrémna volatilita akciových kurzov, úrokových zmien alebo devízových kurzov. Je zrejmé, že technologická revolúcia v oblasti výpočtovej a telekomunikačnej techniky podstatným spôsobom zamenila charakter finančných trhov predovšetkým v 90-tych rokoch. Vo svojej podstate dochádza na svetových finančných trhoch k zmenám týchto trendov:

q  reštrukturalizácia bánk a finančných inštitúcií,

q  sekuritizácia,

q  vznik finančných inovácií,

q  internacionalizácia finančných trhov,

q  inštitucionalizácia,

q  integrácia finančných trhov,

q  intelektualizácia,

q  reforma burzových systémov.

Z týchto rozoberieme len dva základné trendy:

5.2.      Vznik finančných inovácií

Finančné inovácie dosiahli značný rozmach v 80-tych rokoch. Motívom pre vznik finančných inovácií bolo značné zvýšenie rizika, deregulácia finančných trhov a zvýšená konkurencia, obchádzanie bankovej regulácie a rozvoj techniky a technológie. Základnými druhmi finančných inovácií sú finančné deriváty a automatizácia bankových kooperácií (platobné karty, telefonické bankovníctvo, domáce bankovníctvo, atď.) Obrovský rozsah dosiahli obchody s finančnými derivátmi (opcie, financial futures, swapy), ktoré sa používajú na jednej strany ku kontrole rizika a na strane druhej dávajú možnosť špekulatívnych obchodov. Trhy finančných derivátov majú niektoré výhody oproti  promptným trhom, pričom za základné výhody treba považovať:

q  náklady na vykonanie transakcie s cieľom upraviť riziko portfólia ako dôsledok nových informácií sú na trhoch finančných derivátov spravidla nižšie ako na promptných trhoch,

q  transakcie na trhoch finančných derivátov sú realizované spravidla rýchlejšie,

q  trhy finančných derivátov sú schopné absorbovať väčšie objemy príkazov bez nepriaznivého vplyvu na ceny kontraktov a

q  trhy finančných derivátov sú viac likvidné ako promptné trhy.

Intelektualizácia

Intelektualizácia finančných trhov znamená, že rozhodujúcim faktorom úspechu na finančných trhoch nie je množstvo kapitálu alebo práce, ale sú nimi vedomosti, informácie a znalosti. Dominantné postavenie majú kvalifikovaní odborníci využívajúci pri svojej aktivite špecializovaných znalostí (knowledge workers), ktoré používajú v oblasti strategického plánovania, vytvárania finančných produktov, prevádzanie finančných analýz a realizácia investičnej stratégie. „Obslužní pracovníci" (service workers) potom realizujú iba technické prevedenie finančných a investičných obchodov.

Nástup intelektualizácie finančných trhov je úzko spojený s rozvojom modernej finančnej ekonómie. Za počiatok modernej finančnej ekonómie môžeme považovať rok 1952, v ktorom publikoval Harry Markowitz (1952) svoj slávny článok „Portfolio Selection", kde zdôvodnil základné princípy konštrukcie investičného portfólia. Teóriu H. Markowitza rozvinul jeho študent William Sharpe (1963), ktorého princípy vytvárania portfólia rešpektujú situáciu, keď spravujeme veľký počet cenných papierov. V súčasnej dobe sa Sharpov prístup (jednoduchý indexný model) používa predovšetkým k alokácii peňažných prostriedkov do jednotlivých akcií. Koniec 50. a začiatok 60. rokov je tiež obdobím rozvoja finančnej ekonómie v oblasti korporatívnych financií, keď Merton Miller a Franco Modigliani zdôvodnili vplyv kapitálovej štruktúry firmy a dividendovej politiky na trhovú hodnotu vlastného imania firmy.

Skôr ako Markowitzova a Sharpova teória portfólia vstúpila do praktického života, vyslovili traja finanční ekonómovia nezávisle na sebe nasledujúcu otázku: „Predpokladajme, že investor spravuje svoj majetok s využitím teórie portfólia a investuje do hraničného portfólia. Aký vplyv má táto stratégia na štruktúru výnosových mier na akciových trhoch?" V odpovedi na túto otázku rozvinuli Sharpe (1964), Lintner (1965) a Mossin (1966) teóriu, ktorá je známa ako Capital Assets Pricing Model (Model oceňovania kapitálových aktív), ktorý ovládol oblasť financií do dnešných dní. Každá štandardná učebnica z oblasti financií s týmto modelom pracovala. Široké uplatnenie našiel Capital Assets Pricing Model pri ohodnocovaní akcií, kapitálovom rozpočte a meraní výkonnosti správcu majetku.

Obrovský význam pre vysvetlenie chovania cien na finančných trhoch má teória efektívnych trhov, ktorú v ucelenej podobe vytvoril Eugen Fama (1965, 1970). Teória efektívnych trhov popisuje chovanie akciových trhov ako „náhodnou prechádzkou". Prirodzene toto vysvetlenie chovania cien nebolo nikdy prijaté prevažnou väčšinou investičných analytikov, pretože by „zrušili sami seba".

V druhej polovici 70. rokov Richard Roll (1977, 1978) spochybnil model oceňovania kapitálových aktív predovšetkým z dôvodu nemožnosti empirického testovania. Jeho kontroverzné názory sú predmetom vzrušenej odbornej diskusie do dnešných dní. V rovnakom období vytvoril Steve Ross (1976) alternatívnu koncepciu oceňovania aktív, ktoré sú známe ako arbitrážna cenová teória (Arbitrage Pricing Theory). Aj napriek tomu, že Capital Assets Pricing Model je stále veľmi používaný, zdá sa, že arbitrážna cenová teória získava v poslednej dobe stále väčšie množstvo stúpencov. V poslednom období rovnako silnie snaha o modifikáciu pôvodného modelu oceňovania kapitálových aktív. Investiční analytici dávajú často prednosť modelu Mertona (1973), Blacka (1972) alebo Amihuda a Mendelsona (1986). Rozvoj opčných obchodov v 70. rokoch vyvolal široké diskusie finančných ekonómov o problematike ohodnocovania opcií. Na túto problematiku dali uspokojivú odpoveď Fisher Black a Myron Scholes (1973), aj keď v poslednej dobe uzrelo svetlo sveta niekoľko alternatívnych modelov ohodnocovania opcií.

Vo svojom krátkom prehľade genézy modernej finančnej ekonómie musíme spomenúť aj teóriu zastúpenia Jensena a Mecklinga (1976), ktorá vysvetľuje vplyv konfliktu záujmov v korporácii na jej trhovú hodnotu.

Z vyššie uvedeného prehľadu je zrejmé, že finančná ekonómia podstatným spôsobom prispela k rozvoju modernej ekonomickej vedy, čo sa odrazilo v udelení troch Nobelových cien v oblasti ekonómie ekonómom, ktorí svoje skúmanie zamerali predovšetkým na oblasť finančných trhov.

6.      Banky a druhy bankových operácií

Bankami sa rozumejú právnické osoby založené ako akciová spoločnosť alebo štátny peňažný ústav, ktoré prijímajú vklady a poskytujú úvery na výkon tejto činnosti majú povolenie pôsobiť ako banky. Z hľadiska sektorovej štruktúry národného hospodárstva zaraďujeme bankovníctvo do terciárnej sféry, t.j. sféry služieb.

Banková sústava v SR je dvojstupňová. Prvý stupeň tvorí centrálna banka u nás je to Národná banka Slovenska, ktorá plní úlohu makroekonomického centra. Druhý stupeň tvoria obchodné banky (nazývané aj komerčné banky)sú orientované obchodno-podnikateľsky a majú mikroekonomický charakter.

6.1 Členenie bánk

Z hľadiska vlastníctva môžu banky vystupovať ako: štátne banky, družstevné banky a súkromné banky.  V súčasnosti sa používa delenie bánk podľa toho, na akú klientelu sa orientujú:

Retail banking (retailové banky) - orientácia na malých klientov, najčastejšie fyzické osoby. Sú to vo všeobecnosti univerzálne banky s rozvinutou sieťou po celej krajine.

Corporate banking (banky zamerané na korporácie) - špecializujú sa na veľkých klientov a tomu prispôsobujú aj druhy svojich produktov a služieb. Nachádzajú sa vo veľkých mestách alebo v blízkosti veľkých klientov.

Z hľadiska inštitucionálneho usporiadania sprostredkovateľov investičných obchodov vykonávajúcich operácie na trhoch s CP a finančnými derivátmi  a sprostredkovateľov typicky bankových obchodov sa rozlišuje niekoľko modelov usporiadania investičného a komerčného bankovníctva.

Model univerzálneho bankovníctva reprezentuje bankový systém, v ktorom univerzálne banky súčasne vykonávajú komerčné bankovníctvo (na bankovom sprostredkovateľskom trhu) aj investičné bankovníctvo (ako investičná firma na trhu cenných papierov). Univerzálny charakter spočíva v tom, že banky prijímajú vklady, poskytujú úvery, obchodujú s cennými papiermi na vlastný aj na cudzí účet, zabezpečujú emisné obchody, spravujú majetok klientov a vykonávajú platobný styk.

Na Slovensku pôsobí k júnu 2004 18 bánk a 3 pobočky zahraničných bánk s univerzálnym bankovým povolením. V roku 2003 vykonávali okrem bankových obchodov viac ako 90% celkového objemu investičných služieb.

6.2 Základné pravidlá kapitálovej primeranosti

Banky sú vo svojej podstate podnikateľské inštitúcie, ich konečným cieľom je dosiahnuť zisk. Pri svojej činnosti disponujú ohromnými čiastkami zverených finančných prostriedkov. Aby banka minimalizovala rizika a pritom dosiahla svoj podnikateľský cieľ, musí sa pri bankových operáciách riadiť tromi základnými pravidlami ako sú:

-          solventnosť - je schopnosť banky hradiť zo svojich bežných príjmov a rýchlym speňažením vlastného majetku bežné výdavky aj v prípade, keď vykazuje stratu

-          likviditu - schopnosť banky vyplatiť na požiadanie klientom deponované vklady, pričom jej celková úverová a peňažná pozícia musí ostať v rovnováhe

-          rentabilita - znamená také hospodárenie banky, pri ktorom výnosy sú vyššie ako náklady a banka dosahuje zisk

Z požiadaviek likvidity, solventnosti, ako aj bilančnej vyrovnanosti vyplýva, že je potrebné venovať pozornosť vzájomnému vzťahu medzi aktívami a pasívami banky. Základné pravidlá kapitálovej primeranosti sa formulovali v dohode Medzinárodná konvergencia merania kapitálu a kapitálových štandardov. Kvantitatívny pomer ako ukazovateľ kapitálovej primeranosti bol nazvaný podľa predstaviteľa, ktorý, ktorý stál na čele výboru (Peter W.Cooke) ako Cookov pomer alebo Cookovo pravidlo.

CAR (capital assets ratio)=

RVA- rizikovo vážené aktíva - predstavujú aktíva banky vážené príslušnou rizikovou váhou podľa stupňa úverového rizika každého jednotlivého druhu aktív

ÚEPP - úverové ekvivalenty podsúvahových položiek banky je menovitá hodnota podsúvahovej položky vážená príslušnou úverovou váhou. Úroveň kapitálovej primeranosti musí dosahovať minimálne 8%.

Účelom opatrenia je stanoviť minimálny pomer kapitálu a rezerv k rizikovo váženým aktívam banky, ktorý zabezpečí schopnosť banky kryť z vlastných zdrojov straty vyplývajúce z úverového rizika a zachovanie schopnosti plniť svoje záväzky v plnej výške.

Vedľa toho, že banka sa musí starať o svoju likviditu ako podmienku svojej existencie, centrálna banka reguluje pomocou svojich nástrojov a pravidiel určitú minimálnu likviditu každej banky a teda bankového systému ako celku. K tomu môžu byť využité hlavne povinné minimálne rezervy - ktorými stanoví minimálnu výšku likvidných prostriedkov (vo forme vkladov v centrálnej banke, poprípade ako pokladničnú hotovosť), ktorú banka musí udržovať v stanovenom pomere k svojim vkladom

Podsúvahové (mimobilančné) položky

Potenciálne záväzky

Úverové riziká

V súvislosti s pasívnymi operáciami banky spomenieme ešte zákon Národnej rady SR o ochrane vkladov. Účelom tohto zákona je úprava ochrany vkladov fyzických osôb uložených v bankách a v pobočkách zahraničných bánk a poskytovanie náhrad za tieto vklady, ak sa stanú nedostupnými. Podľa zákona sa zriaďuje Fond ochrany vkladov, ktorý sústreďuje a spravuje peňažné príspevky  bánk a pobočiek na poskytovanie náhrad za tieto vklady, ak sa stanú nedostupnými. Banky, ktoré prijímajú vklady od fyzických osôb, sú povinné zúčastniť sa podľa tohto zákona na ochrane vkladov fyzických osôb a platiť príspevky na tento účel do fondu.

6 .3  OPERÁCIE KOMERĆNÝCH BÁNK

PASÍVNE      OPERÁCIE

Prostredníctvom pasívnych operácií si banky sústreďujú zdroje, potrebné na podnikanie - na svoju aktívnu obchodnú politiku t.j. na poskytovanie úverov a rôznych druhov investícií, čím si utvára bankový zisk. Banka sa pri pasívnych operáciách nachádza v postavení dlžníka, vznikajú jej záväzky. Klasickou formou pasívnych obchodov banky sú vklady. S pasívnymi obchodmi je spojené vyplácanie úrokov.

Vlastný kapitál banky predstavuje iba okolo 8% pasív a rozhodujúci podiel banka nakupuje na peňažnom a kapitálovom trhu. Prevažná časť cudzieho kapitálu  sa sústreďuje prostredníctvom vkladov. Pasívne bankové operácie tvoria najmä vkladové operácie, podľa produktov ich členíme na:

q  vklady na požiadanie

q  termínované vklady

q  úsporné vklady

q  depozitné certifikáty, vkladové listy

q  obligácie

q  úvery od centrálnej banky

q  úvery od iných bánk

Vklady na požiadanie - nazývané aj vista vklady, alebo denné peniaze, Sú hlavnou skupinou krátkodobých vkladov klientov. Sú to krátkodobé ihneď splatné vklady na bežných účtoch klientov, slúžia klientovi na denné disponovanie s peňažnými prostriedkami, na bežné výdavky, na úhradu trvalých príkazov. Hlavným účelom vytvárania tohto vkladu je sprostredkovanie tuzemského a zahraničného platobného styku v domácej i zahraničnej mene.

Podľa toho kto ukladá prostriedky na bežný účet v banke, rozlišujeme:

q  vklady podnikateľských subjektov

q  vklady obyvateľstva

q  vklady vlády a miestnych orgánov

q  vklady bánk

q  ostatné vklady

Termínované vklady - tu sa klient banky dobrovoľne zaväzuje k časovému obmedzeniu disponovať s peňažnými prostriedkami na isté vopred dohodnuté obdobie.

Výber termínovaných vkladov je organizovaný v dvoch základných formách

1.      dohodnutými termínmi splatnosti vkladu - klient sa zaväzuje vybrať vklad po uplynutí istej lehoty od uloženia

2.      dohodnutou výpovednou lehotou (spravidla 60, 90 dní 1 rok) - ak si chce vkladateľ vyzdvihnúť vklad musí to oznámiť banke vopred a môže s vkladom disponovať až po uplynutí dohodnutej výpovednej lehoty

V praxi sa používa kombinácia obidvoch spôsobov.

Termínované vklady dovoľujú banke väčšie možnosti ich úverového použitia. Banka má k dispozícii pevne vymedzený čas. Z tohto dôvodu sú vklady úročené vyššou úrokovou sadzbou. Termínované vklady banky prijímajú v domácej i zahraničnej mene od fyzických i právnických osôb.

Úsporné vklady - Najrozšírenejším typom úsporných vkladov sú vkladné knižky, ktoré využívajú  prevažne fyzické osoby spravidla na dlhšiu dobu. Dispozícia s vkladom je možná iba pri predložení tohto dokladu. Na rozdiel od termínovaných vkladov sa mení zostatok v priebehu uloženia v dôsledku vkladov a výberov.

Pre banky sú úsporné vklady výhodné ich relatívnou stabilitou a pomerne dlhodobým charakterom. Tieto vklady sú často podporované štátom.

Vo vyspelých ekonomikách rozlišujeme tieto typy úsporných účtov:

q  vkladové účty (úročené, výherné)

q  účty majetkového sporenia (sporenia do cenných papierov)

q  účty stavebného sporenia (vklady od stavebných sporiteľní)

q  účty poistného sporenia (vklady spojené so životným poistením)

Depozitné certifikáty sú alternatívou termínovaných vkladov, majú formu cenného papiera. Emitujúca banka sa v certifikáte zaväzuje zaplatiť vklad v stanovenom termíne a vyplatiť držiteľovi certifikátu úrok. Oproti termínovaným vkladom majú tú výhodu, že ich nemožno v žiadnom prípade pred lehotou splatnosti vybrať.

Splatnosť depozitných certifikátov sa väčšinou pohybuje od 30 dní do 90dní, alebo jeden až dva roky.

Hypotekárne banky emitujú aj špeciálny druh dlhopisov - hypotekárne záložné listy, ktorých krytie je zabezpečené záložným právom na nehnuteľnosti. Banky zdroje získané emisiou hypotekárnych záložných listov môžu použiť iba na poskytovanie hypotekárnych úverov. Tie sú v dôsledku zaistenia záložným právom na nehnuteľnosť pomerne málo rizikové.

Bankové obligácie sú strednodobé a dlhodobé úverové cenné papiere s pevnou lehotou splatnosti, najčastejšie 5 - 15 rokov. Bankové obligácie môžu nakupovať podnikateľské subjekty, obyvateľstvo, iné banky a ostatné organizácie. Banky emitujú rôzne druhy burzovo-obchodovateľných obligácií na majiteľa, konvertibilné (výmenné) a opčné (odberné) dlhopisy, zástavné listy pokladničné poukážky atď. Peňažné zdroje získané predajom obligácií sú veľmi stabilné a preto sú aj dobre úročené.

Úvery od iných bánk - banky sa ich snažia získať, aby si zvýšili úverové zdroje alebo aby si zachovali likviditu. Možno ich rozdeliť na dva základné druhy

§  úvery od emisnej banky

§  úvery a pôžičky od iných obchodných bánk

Úverové a vkladové medzibankové obchody, vzájomné úvery a pôžičky majú rôznu podobu - reeskontné zmenky, finančné zmenky, úver na bežnom účte, pevné vklady, pôžičky atď. Z časového hľadiska ich možno rozdeliť na krátkodobé, strednodobé a dlhodobé.

AKTÍVNE OPERÁCIE

Aktívne operácie banky nadväzujú na pasívne operácie. Nakúpené peniaze prostredníctvom pasívnych operácii banka predáva iným klientom vo forme úverov (banka sa dostáva do pozície veriteľa) a tieto operácie nazývame aktívnymi. Najčastejšie sa úvery členia podľa ich zmluvnej lehoty splatnosti. Krátkodobé a strednodobé úvery -  ktorých splatnosť je do 5 rokov, dlhodobé úvery - ktoré majú dobu trvania minimálne 5 rokov.

Kontokorentný úver

Kontokorentný úver je najrozšírenejším krátkodobým úverom, predstavuje dohodu medzi bankou a klientom, na základe ktorej banka poskytuje klientovi úver v pohyblivej výške na jeho bežnom účte využívanom na zúčtovanie priebežných záväzkov a pohľadávok. Dôležitou súčasťou dohody o kontokorentnom úvere je stanovenie úverového limitu. Úverový limit je výška prípustného debetu na bežnom účte klienta. Klient môže čerpať úver v úverovom limite pružne, kedykoľvek vzniká úverová potreba a úroky platí za skutočne použitý úver.

Eskontný úver.

Eskontný úver spočíva v nákupe zmeniek bankou od ich majiteľa pred splatnosťou so zrážkou diskontu za dobu, ktorá zostáva do splatnosti zmenky. Eskont zmeniek umožňuje klientovi banky získať výnos z pohľadávok pred lehotou ich splatnosti a urýchliť tak jeho obrat kapitálu v podniku.  Zmenkový eskontný úver môže mať formu:

Ø  jednorazového eskontného úveru (klient predkladá zmenky so zoznamom zmeniek a banka mu poskytuje úvery)

Ø  zmenkového obliga - úverového rámca bankového eskontného úveru, ktorý banka stanoví svojmu klientovi. Do tohto úverového rámca banka plynule prijíma zmenky svojho klienta na eskont. Po naplnení úverového rámca banka musí počkať, kým sa nesplatia niektoré zmenky, ktoré sú obsahom terajšieho úverového rámca, a tak sa vytvorí priestor pre prijatie nových zmeniek na eskont.

Ø 

Lombardný úver

Lombardný úver je úver, ktorý je zabezpečený uložením zálohu (hnuteľného majetku alebo práva) dlžníkom. Veľkosť úveru závisí od hodnoty zálohu. Zálohom môžu byť aj cenné papiere, tovar, na pohľadávky, drahé kovy a iné cennosti.

Spotrebný úver

Spotrebné úvery môžu byť krátkodobé i strednodobé, ktoré sa používajú na nákup spotrebných tovarov a služieb - úvery na automobily a ďalšie spotrebné tovary dlhodobej spotreby,

Ak ide o revolvingový spotrebný úver, banka stanoví úverový limit a termín splatnosti tohto úveru, ktorý môže byť opakovane obnovovaný v rovnakom alebo v inom rozsahu (čerpanie úveru prebieha prevodom z účtu, kreditnými kartami a šekmi). Účel čerpania banka spravidla nesleduje.

Splátkové spotrebné úvery na nákup tovaru môže poskytnúť banka, alebo ich sprostredkuje obchodník, čím uľahčuje prístup klienta k úveru a podporuje obrat svojho tovaru. Zakúpený tovar sa stáva zárukou za poskytnutý úver.

Medzi spotrebné úvery možno zaradiť rozličné formy preklenovacích úverov, ktoré slúžia na preklenutie časového nesúladu peňažných tokov s hodnotovými tokmi, napr. pri kúpe nového bytu a predaji starého. Tieto úvery sa splácajú jednorazovo.

Akceptačný úver

Pri akceptačnom a avalovom úvere banka neposkytuje priamo peňažné prostriedky, ale poskytuje svoje dobré meno na to, aby sa jeho prostredníctvom získali peňažné prostriedky.

Akceptačný úver vzniká tak, že klient vypíše na banku zmenku, tá ju akceptuje, to znamená že sa zaviaže že ju v stanovenom termíne splatí. Klient potom takúto zmenku, na ktorej je uvedená banka ako dlžník nebude mať problém predať. V čase splatnosti je banka povinná skutočne zmenku preplatiť, to znamená, že klient musí pred dňom splatnosti vrátiť  banke peňažné prostriedky. Akceptačný úver v praxi zahraničného obchodu predstavuje rembourzný úver.

Avalový úver

Banka v prípade  avalového úveru vystupuje ako ručiteľ. Ručí za splnenie záväzku dlžníka, voči tretej osobe, to znamená že pri nesplnení záväzku dlžníkom môže byť banka požiadaná o jeho krytie. Banka môže ručiť napríklad za uhradenie platieb, za dodanie tovaru, poskytnutie služieb atď.