Úvod › Zajímavosti › Financie a mena II.

Financie a mena II.

3. Medzinárodné finančné inštitúcie

3.1.      Medzinárodný menový fond a formy finančnej výpomoci

Založenie

Medzinárodný menový fond bol založený 45 krajinami vrátane bývalého Československa na medzinárodnej konferencii, ktorá sa konala v júli 1944 v Bretton-Woods, New Hampshire, USA. Oficiálna činnosť MMF sa datuje od 27. decembra 1945, keď 29 krajín podpísalo Články dohody.

Sídlo: Washington, D.C. (USA)  Stále zastupiteľstvá: Paríž, Ženeva, MMF môže vyslať svojho stáleho zástupcu na určitý čas do členskej krajiny. Počet členských krajín 184.

Medzinárodný menový fond na rozdiel od Svetovej banky neposkytuje pôžičky na financovanie rôznych rozvojových projektov a investícií, ale len dočasné prostriedky na prekonanie problémov spojených s nerovnováhou platobnej bilancie. Tieto problémy sú často výsledkom rôznych deformácií v ekonomickom systéme či už štruktúrneho charakteru alebo chybnej makroekonomickej politiky. Preto sa pomoc poskytuje vždy s cieľom odstrániť príčiny ťažkostí, aby daná krajina potrebovala finančnú pomoc zo strany MMF iba dočasne.

Orgány MMF

Rada guvernérov (Board of Governors) je najvyšší riadiaci orgán MMF, do ktorého všetky členské krajiny vymenúvajú guvernéra a jeho alternáta. Rada guvernérov, ktorej členmi sú ministri financií alebo guvernéri centrálnych bánk, prijíma zásadné rozhodnutia o činnosti Fondu. Schádza sa obvykle raz ročne (na výročných zasadaniach MMF a Svetovej banky). Členovia sa však môžu v prípade potreby stretnúť kedykoľvek, alebo môžu o niektorých otázkach hlasovať korešpondenčnou formou. Rada guvernérov delegovala veľký rozsah svojich právomocí na Výkonnú radu, ktorá je jej stálym výkonným orgánom.

Medzinárodný menový a finančný výbor (International Monetary and Financial Committee - IMFC) sa schádza dvakrát ročne, aby posúdil kľúčové problémy týkajúce sa medzinárodného menového systému. Do septembra 1999 pracoval pod názvom Dočasný výbor (Interim Committee). Výbor pre rozvoj (Development Committee) je spoločný výbor Rady guvernérov MMF a Svetovej banky. Jeho úlohou je radiť a podávať správy guvernérom členských krajín o všetkých otázkach týkajúcich sa rozvojových krajín.

Výkonná rada (Executive Board) má 24 výkonných riaditeľov menovaných alebo volených členskými štátmi. Každú z piatich krajín s najväčším počtom hlasov (USA, Japonsko, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia) ako aj Čínu, Rusko a Saudskú Arábiu zastupuje jeden výkonný riaditeľ. Ďalších šestnásť výkonných riaditeľov zastupuje jednotlivé skupiny krajín tzv. konštituencie. Výkonná rada sa zaoberá širokou paletou politických, operatívnych a administratívnych otázok vrátane dohľadu nad kurzovou politikou členských krajín, zabezpečovania finančnej pomoci MMF členským krajinám a riešenia systémových problémov globálnej ekonomiky.

Generálny riaditeľ, ktorého volia členovia Výkonnej rady spomedzi seba, je jej predsedom a zároveň najvyšším riadiacim pracovníkom v organizačnej štruktúre MMF. Volí sa na päťročné obdobie a môže byť zvolený niekoľkokrát za sebou. V súčasnosti je ním Horst Köhler (Nemecko). Pracovníci - v MMF pracuje približne 2680 pracovníkov zo 141 členských krajín.

Základné zásady a poslanie MMF môžeme stručne zhrnúť do týchto bodov:

q  Podporovať medzinárodnú menovú spoluprácu prostredníctvom stálej inštitúcie.

q  Uľahčovať rozmach a vyrovnaný rast medzinárodného obchodu a prispievať tak k dosahovaniu a udržiavaniu vysokej miery zamestnanosti a reálnych príjmov.

q  Podporovať stabilitu výmenných kurzov.

q  Napomáhať vytváraniu mnohostranného platobného systému a odstraňovať obmedzenia vymeniteľnosti.

q  Poskytovať členským krajinám s primeranými zárukami dočasné všeobecné zdroje fondu za účelom adaptácie ich platobných bilancií bez toho, aby sa museli uchyľovať k obmedzeniu ohrozujúcemu národnú a medzinárodnú prosperitu.

q  V súlade s uvedenými bodmi obmedzovať dĺžku trvania a zmierňovať rozsah nerovnováhy medzinárodných platobných bilancií členských krajín.

Hlavné úlohy MMF

Poskytovanie finančnej pomoci patrí medzi hlavné úlohy MMF, a to formou dohľadu nad medzinárodným menovým systémom a pomoci členským krajinám pri prekonávaní krátkodobých finančných problémov. Táto pomoc má podobu dohody, na základe ktorej má členská krajina právo za určitých podmienok nakúpiť od MMF ľubovoľnú voľne vymeniteľnú menu, resp. osobitné práva čerpania (SDR) a za tento nákup zaplatí svojou vlastnou menou, ktorú uloží na špeciálne otvorený účet.

SDR - Special Drawing Rights: „Hodnota" SDR sa od roku 1981 určuje podľa tzv. štandardného koša mien, do ktorého sa započítavalo 5 mien najvyspelejších štátov pôvodne v týchto podieloch: USD - 41%, DEM - 19%, JPY - 19%, FRF - 10%, GBP - 9%. Keďže ide o meny, ktorých kurz sa mení vplyvom zmien v ponuke a dopyte po príslušnej mene pláva ako kurz SDR. Plávajúci kurz zabezpečuje relatívnu stabilitu „hodnoty" SDR v dlhodobom období. Menový kôš sa určuje na päť rokov dopredu. V rokoch 1991 - 1995 platil napr. pomer (40%USD, 21%DEM, 17%JEN, Fr.frank a Lst. po 11%). Od roku 2001 je to už kôš len 4 mien.

Na účely podobných operácií má každá krajina stanovený reprezentatívny výmenný kurz meny voči SDR. Po určitom čase je potom členská krajina povinná odkúpiť späť svoju menu, ktorú má v držbe MMF. Preto je presnejšie hovoriť v takýchto prípadoch nie o čerpaní úverov, ale o kúpe požadovanej vymeniteľnej meny a ani o splácaní úverov, ale o spätnom odkúpení vlastnej meny systémom tzv. swapových operácií.

Zmyslom takýchto operácií je, aby sa členská krajina v prípade, že jej hrozí deficit platobnej bilancie a nemá dostatočné voľne vymeniteľné meny, nemusela uchyľovať k administratívnym obmedzeniam s negatívnymi dôsledkami pre medzinárodný obchod. To je osobitne aktuálne v krajinách s nevymeniteľnou menou, s nedostatočnými rezervami voľne vymeniteľných mien, pre ktoré je spravidla obťažné a nákladné alebo až nemožné získať vymeniteľné meny na voľnom trhu. MMF je tak často jedinou inštitúciou, ktorá má potrebné rezervy a môže takýmto krajinám poskytnúť prechodnú výpomoc.

Členské krajiny majú prístup k finančným zdrojom MMF prostredníctvom radu tzv. facilít, ktoré sa od seba odlišujú hlavne prísnosťou podmienok, ktoré musí členská krajina splniť, aby mohla čerpať zdroje z príslušnej facility.

Zdroje MMF

Členské krajiny v súčasnosti využívajú štyri základné kategórie zdrojov:

• vnesené členské príspevky,
• devízovo úverové facility vo forme SDR -sú pripisované členom na účet zvláštnych zdrojov

v pomere k výške členských kvót,

• doplnkové zdroje na základe Všeobecnej zmluvy o pôžičke a
• obojstranne vyjednávané oficiálne dlhodobé pôžičky od vlád a centrálnych bánk na

doplnkové a zvýšené možnosti prístupu k úverom Fondu.

Fond poskytuje finančnú pomoc prostredníctvom rôznych facilít v závislosti na potrebách krajiny. Objem pomoci a jej podmienenosť (ktorá je jedným z hlavných znakov pôžičiek MMF) závisí na povahe makroekonomických a štrukturálnych problémov členskej krajiny.

Členovia môžu tieto prostriedky Medzinárodného menového fondu čerpať nasledujúcimi spôsobmi:

• automatickým odkúpením (na princípe swapovej operácie) svoje rezervné tranze, pričom tranša je tvorená 25 % členskej kvóty, ktorá bola splatená v de­vízach. Na rezervné tranze sa pozerá ako na súčasť devízových rezerv čle­na, pri ich odkúpení nejde o pôžičku;
• devízovými úvermi - sú poskytované na princípe swapových operácií, kedy sa ako protihodnota pôžičky vo voľne zmeniteľnej mene skladá jej ekviva­lent v mene národnej, ktorý sa pri splácaní podľa toho istého kurzu evidovaného Fondom spätne odkupuje.

Členské kvóty

Základom na stanovenie rozsahu a podmienok získania finančnej pomoci je výška členskej kvóty, ktorú určí MMF každej členskej krajine, novoprijatým sa stanoví ich prijatím. Členská kvóta je denominovaná v SDR a členská krajina ju MMF musí splatiť.

Členské kvóty plnia viaceré základné funkcie, najmä:

q  predstavujú hlavný zdroj finančných prostriedkov MMF,

q  podľa výšky kvóty sa určujú počty hlasov pri účasti na rozhodovaní o záležitostiach MMF (každá krajina má 250 základných hlasov plus po jednom hlase za každých 100 000 SDR kvóty),

q  podľa výšky kvóty sa tiež určuje podiel členskej krajiny pri alokácii SDR (poskytnutie SDR na posilnenie devízových rezerv krajín s nedostatočnými rezervami zo zdrojov krajín, ktoré SDR získali v rámci finančných transakcií a operácií).

Výška kvóty sa určuje podľa ekonomickej výkonnosti krajiny, rozsahu jej zahraničného obchodu a devízových rezerv. Výpočet podľa priložených a preverených podkladov sa porovná so stanovenými členským kvótami členských krajín, ktoré sú porovnateľné z hľadiska veľkosti a ekonomickej sily.

Slovenská republika sukcedovala do členstva v MMF k 1. 1. 1993 ako nástupnícka krajina po bývalej ČSFR spoločne s Českou republikou. Rozhodnutie o nástupníctve na členstvo Slovenskej republiky v MMF, rozdelení devízových aktív a pasív a kvóty ČSFR medzi Slovenskú a Českú republiku sa uskutočnilo dňa 30. 12. 1992 na zasadnutí Výkonného zboru MMF.

Pozícia Slovenskej republiky v MMF k 1. 1. 1993 bola takáto (v mil. SDR a USD): Z členského vkladu 257,4 mil. SDR, ktorý sa rovná kvóte, je 60,1 mil. SDR splatených vo voľne zameniteľných menách, zvyšok je uložený v slovenských korunách a cenných papieroch na účtoch MMF v držbe Národnej banky Slovenska.

Forma čerpania týchto zdrojov je založená na swapových operáciách medzi SDR a národnou menou, takže prvé spätné odkupovanie slovenských korún sa začalo v roku 1994  v úhrnnej sume 340,8 mil. SDR. K tomu treba prirátať úroky a ďalšie poplatky, predstavujúce ročne asi 6,5 percenta.

Pre porovnanie: Česká republika má v MMF stanovenú kvótu 589,6 mil. SDR, Maďarsko 754,8 mil. SDR, Poľsko 985,5 mil. SDR, Rakúsko 1 188,3 mil. SDR.

Formy finančnej výpomoci

V rámci stanovenej členskej kvóty a pri dodržiavaní stanovených podmienok majú členské štáty MMF nárok na tieto formy finančnej výpomoci:

1.         Prvá rezervná tranža (označenie na odlíšenie podielu alebo určitých akcií MMF rozlišuje zlatú tranžu a úverovú tranžu), ktorá je súčasťou vlastných devízových rezerv členskej krajiny. Jej výška je určená rezervnou pozíciou, a to 25% členskej kvóty. Členská krajina môže čerpať zo svojej rezervnej tranže prakticky bez akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok. Iba oznámi MMF dôvod použitia.

2.         Štyri úverové tranže, každá predstavuje maximálne 25% členskej kvóty. Tieto úverové tranže sa skladajú z:

- prvej  úverovej  tranže, v rámci ktorej môže členská krajina kúpiť od   MMF  vymeniteľné   meny do výšky 25% kvóty, pričom podmienky sú pomerné voľné,

- troch tzv. horných  úverových  tranží  do  výšky 75% členskej kvóty.  V rámci uvedených troch tranží má finančná pomoc podobu: tzv. stand-by dohody, ktorá sa uzatvára približne na jeden rok a jej účelom je poskytnúť finančnú výpomoc na prekonanie krátkodobých alebo cyklických problémov platobnej bilancie (využila ju aj ČSFR),

Existuje aj tzv.  rozšírená   dohoda,   podľa   ktorej  sa   poskytuje    finančná  výpomoc  na  prekonanie  problémov  platobnej   bilancie,   ktoré sú     štrukturálneho  charakteru   a   ich    odstránenie   vyžaduje   dlhšie     obdobie.  Rozšírená   dohoda   sa   uzatvára    obvykle   na   3 roky.

V rámci iniciatívy MMF je vytvorená tzv. Systemic transformation facility (STF), t.j. úverová tranža na podporu systémovej informácie. Cieľom tejto facility je pomôcť finančne tým členským krajinám, ktoré prekonávajú výrazný ekonomický šok v dôsledku zavedenia trhovo orientovaných reforiem v oblasti zahraničného obchodu, predovšetkým však v dôsledku prechodu na účtovanie vo svetových a nedotovaných cenách.

3.         Formy finančnej výpomoci na špeciálne účely, ako:

-  kompenzačné financovanie (Compensatory Financing Facility - CFF). Ide o výpomoc   krajinám postihnutým dočasným poklesom príjmov z vývozu alebo zvýšením výdavkov na vývoz,

-  rozšírené kompenzačné financovanie (Compensatory and Contingency Financing Facility - CCFF). Slúži na krytie zvýšených výdavkov na dovoz ropy, a to až do výšky 82% členskej kvóty (využila ju aj ČSFR),

-  zvýhodnená pomoc pre členské krajiny s nízkou úrovňou príjmov na obyvateľa. Pomoc sa poskytuje v dvoch formách, a to:

q  na štrukturálne prispôsobenie (Struktural Adjustment Facility-SAF),

q  rozšírenú facilitu štrukturálneho prispôsobenia (Enhanced  Structural Adjustment Facility - ESAF).

3.2.      Európsky menový systém a európska menová únia

Ak sa v súčasnosti hovorí o prevažujúcom kurzovom mechanizme vo svete ako o systéme riadeného floatingu, má sa tým na mysli najmä to, že kurz mien troch ekonomicky najsilnejších krajín - USA, Japonska a SRN je formálne voľne pohyblivý avšak prinajmenšom sa tieto krajiny snažia s pomocou nástrojov makroekonomickej politiky a devízových intervencií kurzy svojich mien určitým spôsobom usmerňovať, aby tak stabilizovali medzinárodný ekonomický menový systém. Väčšina krajín sa snaží o koordináciu svojho makroekonomického vývoja a riadenia devízového kurzu o mnoho viac. To je príklad európskeho systému (EMS) a jeho vývoja smerom k Európskej menovej únii (EMU).

Európsky menový systém

Európsky menový systém (ďalej EMS) je potrebné chápať ako súčasť celkového integračného procesu západoeurópskej ekonomiky a naplňovania hesla „jeden trh, jedna mena". Myšlienka o tom, že plný ekonomický prínos jednotného západoeurópskeho trhu (rozumej trhu pre tovar, ale aj výrobné faktory - práca a kapitál) sa prejaví iba keď súčasne prebehne menové zjednotenie, nie je nijak nová. O vytvorení menovej únie sa hovorilo už koncom 60. rokov. Rozpad brettonwoodského systému počiatkom 70. rokov, rozkolísanie svetovej ekonomiky a iné prízemnejšie integračné priority v Západnej Európe (integrácia tovarových trhov, liberalizácia kapitálových trhov, spoločná energetická politika) však spôsobili, že sa menová integrácia stáva aktuálnejšou témou opäť až koncom 70. rokov.

A predsa už v roku 1972 začal fungovať v Západnej Európe kurzový mechanizmus, známy ako „had v tuneli". Účastníkmi tohto kurzového usporiadania bolo spočiatku 6 pôvodných členov EHS (Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko a Západné Nemecko). Neskôr, počas roku 1972, sa k nim pripojila Veľká Británia a Dánsko. Nórsko sa stalo pridruženým členom. Logika uvedeného kurzového systému spočívala v tom, že kurzy mien členských krajín mohli navzájom fluktuovať v rozmedzí max. +/- 1,125% od ich centrálnej parity (had). Voči doláru sa potom mohli odchýliť maximálne +/- 2,25% (tunel). Belgicko a Holandsko naviac v rokoch 1972 - 1976 obmedzili vzájomné fluktuácie kurzov svojich mien na max. +/- 0,75% od centrálnej parity.

„Had v tuneli", ako kurzový systém, bol inštalovaný v dramatických 70. rokoch, keď  bol medzinárodný menový systém vystavený mnohým šokom (ropný a surovinový šok, rozdielne tempá inflácií v rôznych krajinách). To je príčinou toho, že uvedený kurzový mechanizmus sa ukázal ako nestabilný. Väčšina krajín ho dočasne opustila a zasa sa k nemu pripojila. Kurz členských krajín voči doláru pôvodne fluktuujúci v rámci „tunelu" bol v roku 1973 úplne uvoľnený. A cez túto nestabilitu sa „had v tuneli" stal významným precedensom pozdnejšieho západoeurópskeho kurzového usporiadania.

Nová etapa vo vývoji európskeho kurzového mechanizmu začala v roku 1978, kde bolo na zasadnutí Rady Európy rozhodnuté o vytvorení EMS a dohoda z marca 1979 medzi centrálnymi bankami krajín ES sformulovala zásady jeho fungovania.

Tri základné elementy EMS boli:

q  európska menová jednotka (European Currency Unit = ECU),

q  mechanizmus zmeniteľných kurzov (Exchange Rate Mechnism = ERM),

q  krátkodobé finančné inštrumenty na podporu stabilných devízových kurzov.

ECU bola účtovná menová jednotka slúžiaca k zúčtovaniu a platbám medzi členskými krajinami ES. Jednalo sa o kompozitnú menovú jednotku zloženú z mien členských krajín dvanástky, ktorým sú pridelené váhy s ohľadom na ich ekonomickú silu. Váhy, t.j. počet  jednotiek danej meny tvorí súčasť 1 ECU, boli stanovované každých 5 rokov.

Pôvodným účelom ECU bolo jej využitie  pre oficiálne platby medzi centrálnymi bankami členských krajín EMS. Postupne sa však ECU začala používať k súkromným transakciám, a i keď ECU  neexistovalo fyzicky v podobe papierových peňazí, mohli súkromné osoby a firmy viesť svoje bankové účty v ECU a prevádzať s ich pomocou platby. Obligácie, denominované v ECU, sa vďaka kurzovej stabilite ECU stali obľúbeným finančným nástrojom na kapitálových trhoch.

Členstvo v EMS neznamenalo súčasne účasť na ERM. Napr. Veľká Británia sa začala zúčastňovať ERM až od septembra 1990. Krajiny, účastníci ERM, fixujú na bilaterálnom základe devízový kurz svojich mien s možnosťou jeho určitej odchýlky. Táto odchýlka môže byť alebo menšia +/- 2,25% od pevne stanoveného kurzu dvoch daných mien (väčšina krajín) alebo väčšia +/- 6% od fixovaného kurzu (zo začiatku Taliansko, neskôr Španielsko a Veľká Británia).

Ak sa dosiahne kurz dvoch mien dolnej alebo hornej hranice pásma prípustných fluktuácií, vzniká povinnosť devízovej intervencie centrálnych bánk daných krajín s cieľom vrátiť kurz späť do uvedeného pásma. Pôvodne sa predpokladalo, že intervencie budú prevádzané v menách, ktorých sa týkajú výkyvy kurzu. V praxi sa prevádzajú uvedené devízové intervencie často s pomocou doláru.

Ak dosiahne kurz dvoch mien hranice prípustného oscilačného pásma a ak nastane nutnosť devízovej intervencie, vzniká určitý problém. Nie je totiž celkom jasné, či uvedený kurzový výkyv je výsledkom toho, že jedna z oboch mien zostala relatívne stabilná a druhá sa zhodnotila či znehodnotila, alebo či uvedený kurzový výkyv je výsledkom súčasného znehodnocovania jednej meny a zhodnocovania druhej meny. Nie je teda celkom jasné, či devízová intervencia by mala byť len povinnosťou jednej z centrálnych bánk (v prvom prípade) či oboch bánk (v druhom prípade). To, ktorý z prípadov nastal, je možné odvodiť podľa chovania danej meny voči ostatným menám. Ak kurz danej meny zostal voči všetkým ostatným menám stabilný a len voči jednej mene sa napr. zhodnotil, potom je jasné, že prvá mena je relatívne stabilná a druhá mena sa znehodnotila nielen k prvej mene, ale zrejme i k ostatným menám.

90. roky prinášajú do európskeho ekonomického vývoja niektoré nové momenty, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili fungovanie ERM. Ide o to, že makroekonomický vývoj v jednotlivých členských krajinách je značne diferencovaný. Kumulatívne rozdiely v inflácii medzi členskými krajinami od r. 1987 dosiahli dvojciferné hodnoty, čo samo o sebe vedie k odchýlkam reálnych od pevne stanovených kurzov. Súčasne v tom čase dochádza ku zjednoteniu Nemecka a nemecká fiškálna a menová disciplína, tradične považovaná za základný disciplinujúci faktor v rámci EMS, získava značné trhliny. Konečne dochádza v Západnej Európe, v súlade s celkovým integračným procesom, k rozsiahlej liberalizácii medzinárodných kapitálových transakcií a ERM sa tak stáva o mnoho zraniteľnejší voči špekulačným kapitálovým tokom.

Tento vývoj vyústil v kríze EMS v septembri 1992, keď Taliansko a Veľká Británia radikálne devalvovali svoje meny a súčasne na dobu neurčitú opustili ERM. Nasledujúce mesiace sú v znamení neistoty a značnej devízovej špekulácie, týkajúcej sa nielen „slabých" západoeurópskych mien, pesety, escuda a írskej libry, ale aj napr. francúzskeho franku. Začiatkom augusta 1993, po ďalšej finančnej kríze v rámci EMS, je dohodnuté rozšírenie pásma prípustných fluktuáciou zmeniteľných kurzov jednotlivých mien od ich centrálnej parity z 2,25% na 15%. To na jednej strane poskytlo jednotlivým členským krajinám o mnoho väčší manévrovací priestor pre ich menovú politiku, na druhej strane to však znamená faktické opustenie západoeurópskeho mechanizmu pevných menových kurzov. Režim ERM sa stal prostriedkom postupného približovania riadenia menovej politiky členských štátov a prešli ním krajiny, ktoré postupne vstupovali do EÚ. ECU bolo nahradené EUR. Režim a princípy tohto mechanizmu čaká aj kandidátske krajiny vstupu.

3.3.      Európska menová únia (EMU)

EMS s využitím ERM je síce základom pre určitú jednotnú menovú stratégiu v rámci západnej Európy, má ešte dosť ďaleko k úplnému menovému zjednoteniu. V súvislosti s celkovým integračným procesom v Západnej Európe, najmä s programom vytvorenia jednotného vnútorného trhu tovaru a výrobných faktorov v rámci ES do roku 1992, sa preto začalo v určitom momente uvažovať i o prehĺbení menovej integrácie.

Základným medzníkom v procese prehlbovania menovej integrácie bola tzv. Delorsova správa, predložená hlavám štátov členských krajín ES a diskutovaná v rámci Rady Európy v roku 1989. Táto správa sformulovala hlavné zásady fungovania EMU a načrtla hlavné etapy ako k EMU dospieť. Menové zjednotenie by podľa nej malo byť  dosiahnuté tak, že bude postupne zrušená možnosť fluktuácie devízových kurzov v stanovených hraniciach i možnosť jednorazových úprav kurzov a zmeniteľné kurzy sa stanú neodvolateľne fixované. Prirodzeným dôsledkom tejto úplnej fixácie kurzov bude vznik jednotnej spoločenskej meny (tou sa stalo EUR) a vznik spoločnej menovej politiky. Realizácia tejto spoločnej menovej politiky bola zverená novej inštitúcii v rámci ES, tzv. Európskemu systému centrálnych bánk (ESCB), zloženému z centrálnych bánk členských krajín a Európskej centrálnej banky (ECB). Zásadou pritom je, že národné centrálne banky budú nezávislé na svojich vládach a ich hlavným cieľom bude zaistenie cenovej stability.

Vytváranie EMU prebieha v troch etapách. V prvej etape  malo byť postupne odstránené zostávajúce obmedzenie pre medzinárodný pohyb kapitálu. Súčasne boli iniciované v jednotlivých krajinách také makroekonomické politiky, ktoré  viedli k cenovej stabilite a zdravým verejným financiám (t.j. eliminácii nadmerných deficitov štátneho rozpočtu a štátneho dlhu). V druhej etape sa zintenzívnili iniciatívy z prvej etapy. Bol ukončený proces osamostatňovania centrálnych bánk, zastavenie financovania vlád centrálnymi bankami a došlo k vytvoreniu tzv. Európskeho menového inštitútu ako predchodcu ESCB. Konečne v troch etapách bol zahájený proces vytvárania EMU dovŕšený vznikom spoločnej meny a spoločnej menovej politiky.

Tieto rámcové predstavy o EMU boli postupne na rade zasadaní západoeurópskych inštitúcií spresňované, až vo februári roku 1992 bola v holandskom Maastrichte podpísaná zmluva, ktorá procesu vytvárania EMU vtlačila ich konkrétny legislatívny rámec. Maastrichtská zmluva pri svojej ratifikácii v národných parlamentoch (v niektorých krajinách prebehli aj referendá o Maastrichte) narazila na neočakávaný, až prekvapivý odpor a jej prijatie nebolo ani zďaleka ľahkou záležitosťou.

Asi najväčší dôraz sa v prípravách európskeho menového zjednotenia kladie na konvergenciu makroekonomického vývoja v krajinách, usilujúcich sa o členstvo v EMU. Bez tejto konvergencie je vytvorenie EMU a jej hladké fungovanie nemysliteľné. Postupne boli sformulované štyri základné konvergenčné kritéria pre vstup do EMU (t.j. presnejšie do tretej etapy EMU).

1.         Inflácia danej krajiny by nemala byť vyššia ako 1,5 percentného bodu nad priemernou infláciou v troch členských krajinách s najnižším inflačným rastom cien.

2.         Podiel  deficitu  štátneho rozpočtu na HDP by nemal presiahnuť 3 percentá a podiel štátneho dlhu na HDP by nemal byť vyšší ako 60 percent.

3.         Dva roky pred vstupom do EMU by mal kurz meny danej krajiny fluktuovať v rozmedzí +/- 2,25% od pevne stanovenej parity a nemala by prebehnúť žiadna úprava tejto parity.

4.         Dlhodobé úrokové miery na vládnych obligáciách by nemali prevyšovať obdobné úrokové miery v 3 členských krajinách s najnižšou infláciou o viac ako 2 percentné body.

Podľa týchto kritérií pre vstup do EMU sa kvalifikovali po ich vyhlásení len tri krajiny ES - Francúzsko, Dánsko a Luxembursko. Väčšina krajín  mala problémy s nadmernými deficitmi štátnych financií a juhoeurópske krajiny a Veľká Británia s infláciou. Najväčšou ranou pre proces smerujúci k EMU bola kríza EMS z rokov 1992 - 93, keď došlo k niekoľkým radikálnym úpravám devízových kurzov a k uvedenému rozšíreniu fluktuačných kurzových pásiem z +/- 2,25% na +/- 15%.

Realizácia projektu EMU, keď sa počítalo so započítaním jej 2. Etapy od 1. januára 1994 a s jej treťou etapou, t.j. plnohodnotnou EMU po roku 1996, najneskôr  od roku 1999. Táto etapa sa završuje 1.1. 2002 zavedením reálnej spoločnej meny.

3.4.      Euro systém a jeho štruktúra

Európsky systém centrálnych bánk (ESCB)

Európsky systém centrálnych bánk je tvorený Európskou centrálnou bankou (ECB) a národnými centrálnymi bankami (NCB) 15 členských štátov Európskej únie (EÚ). Z formálneho hľadiska je ESCB dvojúrovňová organizácia, ktorá má 16 členov. Zahŕňa teda aj tri NCB tých členských štátov, ktoré ešte nezaviedli euro (Dánsko, Švédsko a Veľká Británia). Na rozdiel od ESCB pojem Euro systém však zahŕňa ECB a NCB len tých členských štátov, ktoré už zaviedli euro .

Právnym základom ESCB a ECB je Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (Zmluva), ktorej prílohu tvorí Štatút Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky (Štatút). Na základe Zmluvy a Štatútu sú úlohy zverené ESCB realizované priamo aktivitami ECB alebo nepriamo národnými centrálnymi bankami prostredníctvom dvanástich výborov ESCB. V rámci jednotlivých výborov pracujú pracovné skupiny a task forces, ktorých počet sa mení v závislosti od typu a počtu úloh, ktoré majú jednotlivé výbory riešiť.

Zo Štatútu vyplýva, že národné centrálne banky ako integrálna súčasť ESCB konajú v súlade s usmerneniami a pokynmi ECB. Vnútri ESCB predstavuje teda ECB rozhodovaciu úroveň, pričom pri integrácii do ESCB zostávajú národným centrálnym bankám členských štátov s derogáciou podľa Štatútu (čl. 43.2.) zachované právomoci v oblasti menovej politiky podľa vnútroštátneho práva.

Euro systém

Hlavným cieľom Euro systému je udržiavať v eurozóne cenovú stabilitu a chrániť tak kúpnu silu eura. Zabezpečenie cenovej stability je najdôležitejším príspevkom, ktorým môže menová politika napomáhať pri vytváraní priaznivého ekonomického prostredia a zabezpečovaní vysokej úrovne zamestnanosti. V rámci jednotnej menovej politiky oznámila ECB presnú definíciu svojho hlavného cieľa. Cenová stabilita bola definovaná ako medziročné zvýšenie spotrebiteľských cien menšie ako dve percentá, pričom cieľom je udržať cenovú stabilitu zo strednodobého hľadiska.

Euro systém závisí od bezpečného fungovania bankového systému, ktorého prostredníctvom sa môžu uskutočňovať menovo politické obchody. Ako kanál menovopolitických transakcií zameraných na dodanie alebo odčerpanie likvidity z euro oblasti môže slúžiť až 8000 úverových inštitúcií (komerčné banky, sporiteľne alebo iné finančné inštitúcie) v dvanástich členských krajinách.

Euro systém má preto eminentný záujem na efektívnom fungovaní a stabilite bankového systému. Je len prirodzené, že monitoruje vývoj v bankovom sektore, aj keď zodpovednosť za bankový dohľad naďalej zostáva v rukách národných orgánov.

Základné úlohy Euro systému

• určuje avykonáva menovú politiku veurozóne,
• vykonáva devízové obchody, uschováva aspravuje oficiálne rezervy krajín eurozóny,
• vydáva bankovky veurozóne,
• podporuje hladký chod platobných systémov.

Európska centrálna banka (ECB)

ECB bola založená 1. júla 1998 a nahradila Európsky menový inštitút (pozri História HMÚ). Jej sídlo je vo Frankfurte nad Mohanom v Nemecku a pracuje v nej približne 1 000 zamestnancov. Dňa 1. januára 1999 ECB prevzala od 11 národných centrálnych bánk (okrem britskej, švédskej, dánskej a gréckej) zodpovednosť za menovú politiku a začala vytvárať jednotnú menovú politiku. Vzájomné kurzy krajín, zúčastňujúcich sa projektu menovej únie, boli zafixované v pevnom pomere ku spoločnej mene - euru. 1. januára 2001 sa do klubu krajín Euro systému zaradilo i Grécko.

Základný kapitál Európskej centrálnej banky je 5 miliárd eur. Má podobu akcií, ktorých upisovateľmi a držiteľmi môžu byť výlučne centrálne banky členských krajín Európskej únie. Tieto podiely sa nedajú prevádzať, zablokovať, ani dať do zástavy. Boli stanovené na základe podielu hrubého domáceho produktu a podielu počtu obyvateľov v Európskej únii v rokoch 1993 až 1997. Podobným mechanizmom boli vytvorené devízové rezervy Európskej centrálnej banky, ktoré dosahujú výšku 50 miliárd eur a podľa rovnakých podielov sa rozdeľujú výnosy z emisie peňazí - tzv. seignorage. Na zisku alebo strate Európskej centrálnej banky sa podieľajú národné centrálne banky podľa svojich podielov na kapitáli Európskej centrálnej banky. Štáty, ktoré sa nezúčastňujú tretej fázy hospodárskej a menovej únie - Dánsko, Veľká Británia a Švédsko - splatili iba 5% svojich podielov.

Orgány ECB a ich hlavné úlohy

Euro systém a ESCB riadia orgány ECB s rozhodovacou právomocou, ktorými sú Výkonná rada a Riadiaca rada. Navyše bol zriadený tretí, prechodný orgán s rozhodovacou právomocou, ktorým je Generálna rada. Jej zriadenie súvisí s existenciou členských štátov EÚ, ktoré ešte nezaviedli euro.

Výkonná rada (Executive Board)

Zahŕňa prezidenta a viceprezidenta ECB, ako i ďalších štyroch členov na úrovni hláv štátov alebo vlád členských štátov, ktoré zaviedli euro. Je orgánom, v ktorom nemá svojho zástupcu každý členský štát. Dĺžka funkčného obdobia členov výkonnej rady je osem rokov. Výkonná rada je zodpovedná za denné riadenie ECB, najmä za:

• prípravu stretnutí Riadiacej rady,
• implementáciu menovej politiky veurozóne avydávanie pokynov pre NCB veurozóne,
• riadenie chodu ECB,
• vykonávanie právomocí delegovaných Riadiacou radou.

Výkonná rada zasadá aspoň raz týždenne, aby prijala rozhodnutia týkajúce sa implementácie menovej politiky, prípravy zasadnutí Riadiacej rady a interných záležitostí ECB.

Riadiaca rada (Governing Council)

Je najvyšším rozhodovacím orgánom ECB, ktorý tvoria všetci členovia výkonnej rady a guvernéri NCB členských štátov, ktoré zaviedli euro. V súčasnosti má teda 18 členov (6 + 12). Riadiaca rada zodpovedá najmä za:

• schvaľovanie nariadení aprijímanie rozhodnutí potrebných na zabezpečenie plnenia úloh zverených Euro systému,
• formuláciu menovej politiky eurozóny vrátane prípadných rozhodnutí týkajúcich sa prechodných menových cieľov, kľúčových úrokových sadzieb azabezpečenia rezerv vEuro systéme, ako aj vytváranie potrebných nariadení na ich implementáciu.

Každý člen rady má jeden hlas, rada rozhoduje nadpolovičnou väčšinou hlasov. Rokovania sú dôverné, rada však môže rozhodnúť o zverejnení výsledku svojho rokovania. V zmysle Zmluvy rada zasadá aspoň desaťkrát ročne, z toho dvakrát v inej krajine eurozóny, pričom niektoré zasadnutia sú organizované formou telekonferencie.

Generálna rada (General Council)

Generálnej rade predsedá prezident ECB, ktorý tieto zasadnutia pripravuje a informuje na nej o rozhodnutiach prijatých Riadiacou radou. Generálna rada zasadá pravidelne štyrikrát do roka. Od júna 2003 sú na tieto zasadnutia prizývaní ako pozorovatelia aj guvernéri centrálnych bánk štátov, ktoré 16. apríla 2003 podpísali Prístupovú zmluvu k Európskej únii.

Menovopolitická stratégia ECB spočíva na dvoch pilieroch:

Prvý pilier - Obzvlášť významná úloha peňažnej zásoby. Je zvýraznená oznamovaním referenčnej hodnoty rastu peňažnej zásoby; inflácia sa pritom chápe ako dôsledok stavu, keď vzhľadom na dané množstvo tovarov a služieb je v obehu príliš veľa peňazí. Referenčná hodnota ročného rastu agregátu M3 (vo výške 4,5 % od roku 1999) pomáha Riadiacej rade analyzovať a vysvetľovať informácie obsiahnuté v menových agregátoch a slúži jej ako zrozumiteľná a spoľahlivá smernica menovej politiky.

Druhý pilier - Podložený odhad budúceho cenového vývoja a rizík, ktoré môžu ovplyvniť cenovú stabilitu v eurozóne. Toto hodnotenie sa opiera o celý rad ekonomických ukazovateľov, ktoré ponúkajú informácie o budúcom cenovom vývoji. Patrí k nim napríklad vývoj miezd, výmenný kurz, dlhodobé úrokové miery, rôzne veličiny merajúce hospodársku aktivitu, ukazovatele fiškálnej politiky, cenové a nákladové indexy a informácie získané z prieskumov nálad v podnikovej a spotrebiteľskej sfére.

Tieto dva piliere stratégie ECB umožňujú úzko sledovať a analyzovať menový, finančný a hospodársky vývoj. Táto analýza pomáha ECB stanovovať úrokové sadzby tak, aby čo najlepšie slúžili na zabezpečenie cieľa cenovej stability. Menová politika ECB takýmto spôsobom chráni kúpnu silu eura a súčasne podporuje jeho vonkajšiu hodnotu, meranú výmenným kurzom voči ostatným menám. Samotný výmenný kurz však menovopolitickým cieľom nie je.

Nezávislosť ECB

1.      inštitucionálna nezávislosť: Európska centrálna banka a národné centrálne banky nemôžu požadovať pokyny od orgánov Európskej únie a ani od národných vlád;

2.      funkčná nezávislosť: hlavným cieľom menovej politiky musí byť cenová stabilita;

3.      osobná nezávislosť: funkčné obdobie členov vrcholných orgánov Európskej centrálnej banky a národných centrálnych bánk je minimálne päťročné a nemožno ich odvolať z politických dôvodov;

4.      finančná nezávislosť: vlády nesmú využívať národné centrálne banky na financovanie rozpočtových výdavkov a nesmú ovplyvňovať rozpočty týchto bánk.

Úlohy ECB

1.      dbať o udržanie cenovej stability v rámci Európskeho menového systému (boj proti inflácií);

2.      vykonávať operácie na voľnom trhu;

3.      podporovať všeobecnú hospodársku politiku Spoločenstva;

4.      definovať a riadiť menovú politiku Spoločenstva;

5.      riadiť devízové obchody;

6.      spravovať devízové rezervy zúčastnených štátov;

7.      podporovať hladké fungovanie platobných systémov;

8.      podieľať sa na programoch kompetentných úradov zameraných na stabilitu finančného systému;

9.      povoľovať vydávanie euro bankoviek v Spoločenstve (má na to výhradné právo);

10.  bankový dohľad Európskej centrálnej banky, ktorý zabezpečujú dva subjekty - Výbor pre bankový dohľadu a Kontaktná skupina. Subjekty však nemajú výkonné právomoci. Multilaterálna spolupráca je obmedzená a hlavnou formou zostáva iba dvojstranná spolupráca medzi inštitúciami dohľadu príslušných krajín, ktorá má základ v tzv. memorandách o spolupráci.

Povinnosti ECB

1.      zostavovať a zverejňovať výročné správy,

2.      každoročne zabezpečovať audit Európskym účtovným dvorom,

3.      poskytovať informácie na internetových stránkach.

Najdôležitejšie nástroje ECB

Základné refinančné obchody (main refinancing operations) sa využívajú na zásobovanie bankového systému likviditou v dostatočnom objeme a súčasne signalizujú základný smer, ktorým sa uberá menová politika. Uskutočňujú sa týždenne a majú dvojtýždňovú splatnosť.

Dlhodobejšie refinančné obchody (longer-term refinancing operations) sú transakcie, ktorými sa tiež dodáva do bankového systému likvidita; uskutočňujú sa mesačne a majú trojmesačnú splatnosť.

Automatické obchody (standing facilities) slúžia na dodávanie a absorbovanie likvidity z jedného dňa na druhý. Úrokové miery dvoch ponúkaných automatických obchodov vytvárajú koridor, v ktorom sa pohybujú jednodňové (overnight) trhové úrokové miery:

• jednodňové refinančné obchody (marginal lending facility) predstavujú pre protistrany (t.j. banky) možnosť získať od Euro systému jednodňovú likviditu (cez noc) proti založeniu akceptovateľných aktív
• jednodňové sterilizačné obchody (deposit facility) môžu protistrany využiť na uloženie svojej nadbytočnej likvidity vEurosystéme na jeden deň (cez noc).

Dolaďovacie obchody (fine tuning operations) sú doplnkové regulačné nástroje ponúkané iba príležitostne, s cieľom ovplyvniť likvidnú situáciu na trhu a jemne doregulovať úrokové miery; používajú sa najmä vtedy, keď je potrebné vyladiť účinky nečakaných výkyvov likvidity na trhu na úrokové miery.

Uložením povinnosti deponovať povinné minimálne rezervy sa ECB snaží stabilizovať dopyt bánk po peniazoch od centrálnej banky. Každá banka je povinná mať na svojom vkladovom účte vedenom v Euro systéme určitú časť vkladov svojich klientov, čo prispieva k stabilizácii úrokových mier na peňažnom trhu.

Chrbtovou kosťou jednotného peňažného trhu eurozóny je systém platobného styku známy pod skratkou TARGET (Trans-european Automated Real-Time Gross Settlement Express Transfer System). TARGET spája 15 národných platobných systémov - v každom členskom štáte EÚ jeden - s platobným mechanizmom ECB. Umožňuje uskutočňovať medzibankové prevody veľkých objemov finančných prostriedkov v rámci Európskej únie v priebehu niekoľkých minút. V súčasnosti je najdôležitejším platobným systémom v Európe a je jedným z troch najväčších na svete.

Spolupráca NBS s ECB

Kvalitatívne nová úroveň spolupráce Národnej banky Slovenska s Európskou centrálnou bankou sa datuje od roku 2002. Prezident ECB v septembri 2002 oznámil guvernérovi NBS, že Generálna rada ECB (GR) rozhodla o jeho prizvaní na pravidelné zasadnutia GR v úlohe pozorovateľa. Od júna 2003 sú teda na tieto zasadnutia prizývaní ako pozorovatelia aj guvernéri centrálnych bánk štátov, ktoré 16. apríla 2003 podpísali Prístupovú zmluvu k Európskej únii.

Zároveň Európska centrálna banka požiadala NBS, aby nominovala svojich zástupcov do jednotlivých výborov a pracovných skupín ESCB. Účinnosť tohto zastúpenia nastala podpisom Zmluvy o pristúpení so Slovenskou republikou. V súčasnosti sú jednotliví zástupcovia NBS nominovaní do výborov ECB ako pozorovatelia.

Plnenie konkrétnych úloh ESCB je zabezpečované najmä prostredníctvom výborov ESCB. V súčasnosti je vytvorených 12 výborov. V rámci nich pracujú pracovné skupiny a task forces. Význam účasti predstaviteľov NBS na rokovaniach výborov je v získavaní skúseností so systémom práce v jednotlivých výboroch ešte pred vstupom do EÚ a v zabezpečovaní úloh, ktoré vyplývajú pre NBS zo vstupu do ESCB. Jedná sa o veľký objem úloh, ktoré NBS plní podľa stanoveného harmonogramu (napr. ide o implementáciu právnych predpisov Euro systému, zjednotenie výkazníctva s ECB, zosúladenie štatistiky s ECB, zabezpečenie kompatibility informačných systémov s ECB a pod.)

Cieľom účasti predstaviteľov NBS (ale aj predstaviteľov centrálnych bánk ostatných pristupujúcich krajín) v štruktúrach ECB je upevniť vzájomnú spoluprácu medzi ECB, centrálnymi bankami pristupujúcich krajín pri príprave rozšírenia Európskeho systému centrálnych bánk.

Banka pre medzinárodné zúčtovanie (BIS)

Banka pre medzinárodné zúčtovanie (Bank for International Settlements) je medzinárodnou organizáciou so zameraním na podporu spolupráce centrálnych bánk a ďalších inštitúcií s cieľom dosiahnuť menovú a finančnú stabilitu na poskytovanie finančných produktov a služieb centrálnym bankám. Patrí k najstarším medzinárodným finančným organizáciám - svoju činnosť začala v máji 1930. V tom istom roku sa centrálna banka bývalého Československa - Národní banka československá, predchodkyňa Štátnej banky československej - stala členskou centrálnou bankou BIS. Po rozdelení Česko-Slovenska, a následnom vzniku Slovenskej republiky v r. 1993, Banka pre medzinárodné zúčtovanie na základe žiadosti centrálnych bánk - Národnej banky Slovenska (NBS) a České národní banky (ČNB), zrušila pôvodnú československú emisiu predstavujúcu 8 000 akcií a nahradila ju samostatnými emisiami. Rozhodnutím Mimoriadneho valného zhromaždenia v roku 1993 pripadlo NBS 2 670 akcií, každá v nominálnej hodnote 2 500 zlatých frankov, a pomerná časť menového zlata.

V súčasnosti BIS združuje 51 centrálnych bánk a menových inštitúcií sveta a má rozvinuté vzťahy s viac než 100 centrálnymi bankami sveta a medzinárodnými finančnými inštitúciami. Ústredie BIS je v Bazileji vo Švajčiarsku. Riadiacimi orgánmi BIS sú Valné zhromaždenie a Rada riaditeľov.

V BIS pôsobí niekoľko stálych výborov, a to:

Bazilejský výbor pre bankový dohľad (BCBS), vznikol v r. 1974, je fórom pre pravidelnú spoluprácu v oblasti bankového dohľadu. Výbor vytvára štandardy pre činnosť obozretného bankového dohľadu a dohliada na ich dodržiavanie s cieľom posilnenia stability medzinárodného bankovníctva.

Výbor pre globálny finančný systém (CGFS), vznikol v r. 1971, stály výbor centrálnych bánk, ktorý monitoruje podmienky v globálnom finančnom systéme a na základe dlhodobej analýzy vypracúva strategické odporúčania pre guvernérov centrálnych bánk G 10 zamerané na zdokonalenie fungovania finančných trhov a globálneho finančného systému.

Výbor pre platobné a zúčtovacie systémy (CPSS), vznikol v r. 1990, monitoruje a analyzuje vývoj domácich platobných zúčtovacích a klíringových systémov, ako aj cezhraničných a multimenových zúčtovacích systémov. Zameriava sa na tvorbu štandardov.

Výbor pre trhy (pôvodne známy ako Výbor pre zlato a devízy), vznikol v r. 1962, monitoruje činnosť devízového trhu a súvisiacich finančných trhov; na základe analýzy dopadov konkrétnych udalostí na činnosť týchto trhov je fórom pre diskusiu o možných budúcich trendoch.

Ďalšími nezávislými organizáciami pôsobiacimi pri BIS sú Medzinárodná asociácia poisťovateľov vkladov (IADI) a Medzinárodná asociácia dohľadu nad poisťovňami (IAIS).

Banka pre medzinárodné zúčtovanie a Bazilejský výbor pre bankový dohľad v r. 1999 spoločne vytvorili Inštitút finančnej stability (FSI), ktorý napomáha zdokonaleniu a posilneniu finančných systémov a inštitúcií v celosvetovom meradle, predovšetkým prostredníctvom pomoci pri realizácii bankového dohľadu v oblasti pravidiel obozretného podnikania. Inštitút zameriava svoju činnosť predovšetkým na efektívnu realizáciu týchto pravidiel a na podporu spoločných postupov.

Európska banka pre obnovu a rozvoj
(EBRD - European Bank for Reconstruction and Development)

Základná charakteristika EBRD

Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBRD) bola založená dňa 29. mája 1990 v Paríži so základným kapitálom vo výške 10 miliárd ECU upísaným členskými krajinami, Európskym hospodárskym spoločenstvom a Európskou investičnou bankou. Oficiálne začala svoju činnosť v apríli 1991 v Londýne. V súčasnosti má 60 členov a aktivity uskutočňuje v 27 krajinách. Cieľom činnosti EBRD je podporovanie ekonomík v krajinách strednej a východnej Európy a v krajinách bývalého ZSSR /KSVE/ v období transformácie. Prezidentom EBRD je Jean Lemierre.

Orgány
Najvyšším orgánom banky je Rada guvernérov, v ktorej má každý členský štát delegovaného svojho guvernéra a alternáta. Prezident Banky je volený Radou guvernérov na štvorročné obdobie. Je zákonným predstaviteľom EBRD a riadi jej bežnú obchodnú činnosť. Za operačnú činnosť Banky zodpovedá Rada riaditeľov, ktorá pozostáva z 23 členov menovaných na 3 roky.

Činnosť EBRD
V rámci svojej pôsobnosti EBRD poskytuje poradenskú činnosť, pôžičky /so splatnosťou 5 - 10 rokov pre súkromný sektor a do 15 rokov pre štátny sektor/, priame investície, kofinancovanie, garancie a poisťovaciu činnosť, ako i podporu súkromného sektora a poskytovanie technickej pomoci KSVE.

Členstvo Slovenska v EBRD

Po rozdelení ČSFR s účinnosťou od 1. januára 1993 získala Slovenská republika v rámci sukcesie členstvo v EBRD. Z členstva v EBRD vyplynula Slovensku i povinnosť splácania kapitálového vkladu. Na výročnom zasadnutí EBRD v Sofii v apríli 1996 bolo schválené navŕšenie základného kapitálu o 100 % na 20 mld. ECU. Členské krajiny splatia len 22,5% hodnoty nového kapitálu v splátkovom kalendári na 12 rokov. Slovenská republika uskutočňuje pravidelné splátky navŕšeného kapitálového vkladu vo výške 1,2 mil. EUR ročne. Kapitálový vklad SR v EBRD tak v súčasnosti predstavuje 14,9 mil. USD a 7,2 mil. EUR.

Medzinárodná banka pre hospodársku spoluprácu

Založenie Medzinárodnej banky pre hospodársku spoluprácu

Medzinárodná banka pre hospodársku spoluprácu (ďalej MBHS) začala svoju činnosť 1. januára 1964, kedy vlády bývalej Bulharskej ľudovej republiky, Československej socialistickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky, Mongolskej ľudovo-demokratickej republiky, Poľskej ľudovej republiky, Rumunskej socialistickej republiky a ZSSR podpísali Dohodu o založení Medzinárodnej banky pre hospodársku spoluprácu a schválili Štatút MBHS. Dohoda bola zaregistrovaná 20. augusta 1964 na Sekretariáte OSN. MBHS má štatút medzivládnej organizácie a má sídlo v Moskve.

Členské krajiny MBHS

K 1. januáru 2002 sú členskými štátmi MBHS Bulharská republika, Česká republika, Kuba, Mongolská ľudová republika, Poľsko, Rumunsko, Ruská federácia, Slovenská republika a Vietnamská socialistická republika.

Základný kapitál

Podľa súčasne platnej Dohody o založení MBHS je základný kapitál stanovený vo výške 400 mil. euro. Podiel Slovenskej republiky na základnom kapitáli je 24 mil. euro, čo predstavuje 6 % z celkovej sumy základného kapitálu. Podiel Slovenskej republiky na splatenom kapitáli je 8,6 mil. euro.

Zúčtovacia mena: Od 1. januára 1999 je zúčtovacou menovou jednotkou euro.

Orgány MBHS

Najvyšším riadiacim orgánom MBHS je banková rada, ktorá zasadá dva razy do roka - na jar a na jeseň. Jarné zasadnutia sa konajú zvyčajne v Moskve a jesenné v jednom z členských štátov. Zasadnutia bankovej rady sa zúčastňujú delegácie členských krajín, ktoré sú zložené zo zástupcov centrálnych bánk a ministerstiev financií jednotlivých krajín. Za Slovenskú republiku sú za členov bankovej rady MBHS vládou SR menovaní z Národnej banky Slovenska guvernér a riaditeľka Odboru zahraničných vzťahov a z Ministerstva financií SR štátny tajomník a vedúca Úradu MF SR.

Výkonným orgánom MBHS je predstavenstvo MBHS, ktoré tvorí predseda a osem členov. Predsedom predstavenstva je Vitalij Chochlov, zástupca Ruskej federácie. Každá členská krajina má v predstavenstve MBHS svojho zástupcu.

Svetová banka (SB)  -   The World Bank (WB)

Svetová banka bola založená 45 krajinami vrátane bývalého Československa na medzinárodnej konferencii, ktorá sa konala v júli 1944 v Bretton-Woods, New Hampshire, USA. Svoju oficiálnu činnosť začala 27. decembra 1945, keď 29 krajín podpísalo Články dohody. Členstvo v Svetovej banke je podmienené členstvom v Medzinárodnom menovom fonde (MMF). V čase založenia Svetovej banky patrili do nej dve inštitúcie, a to Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj a Medzinárodné združenie pre rozvoj. Postupne s ďalšími aktivitami sa Svetová banka rozšírila o ďalšie tri inštitúcie (Medzinárodná finančná korporácia, Mnohostranná agentúra pre investičné záruky a Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov), čím vzniklo zoskupenie nazývané Skupina Svetovej banky (The World Bank Group). Prezidentom skupiny je tradične zástupca krajiny s najväčším počtom akcií - USA. V súčasnosti je ním James D. Wolfensohn. Sídlo skupiny je vo Washingtone, D.C., USA.

Do Skupiny Svetovej banky patria teda nasledujúce inštitúcie:

• Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj
  (International Bank for Reconstruction and Development - IBRD)
• Medzinárodné združenie pre rozvoj
  (International Development Association - IDA)
• Medzinárodná finančná korporácia
  (International Finance Corporation - IFC)
• Mnohostranná agentúra pre investičné záruky
  (Multilateral Investment Guarantee Agency - MIGA)
• Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov
  (International Centre for Settlement of Investment Disputes )

Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj
International Bank for Reconstruction and Development (IBRD)

Založenie
V roku 1945, pričom členstvo v IBRD je podmienené členstvom v Medzinárodnom menovom fonde. Počet členských krajín 184.

Ciele inštitúcie

• podporovať udržateľný ekonomický rozvoj a zníženie chudoby v členských krajinách, najmä poskytovaním pôžičiek a s tým súvisiacej technickej pomoci pre určité projekty a pre programy ekonomickej reformy, ktoré sú určené na ekonomické a sociálne potreby v zdravotníctve, vo vzdelávaní, v rozvoji vidieka a základnej infraštruktúry
• podporovať rozsiahly rovnomerný rast medzinárodného obchodu a udržiavanie rovnováhy platobných bilancií
• poskytovať finančnú podporu na pomoc vládam pri vykonávaní reforiem
  v štrukturálnych a sociálnych politikách, ktoré sú rozhodujúce pri zefektívňovaní rozvoja súkromného a verejného sektora a znižovaní chudoby

Kapitál

• vstupné vklady členov (úpisy)
• prostriedky získané emisiou krátkodobých alebo dlhodobých obligácií
• pôžičky získané na finančnom trhu a od vládnych organizácií
• zisk dosahovaný z vlastných aktívnych operácií

Inštitúcia predstavuje banku s najvyšším ratingom (AAA), ktorá má možnosť požičiavať si finančné prostriedky na svetových finančných trhoch za najvýhodnejších podmienok, a potom ich požičiavať členským krajinám (predovšetkým rozvojovým). IBRD poskytuje strednodobé a dlhodobé pôžičky zvyčajne na obdobie 15 - 20 rokov s 5 ročným odkladom splatnosti. Na poskytnuté pôžičky musia byť vystavené vládne záruky.

Orgány IBRD

Rada guvernérov (Board of Governors) je najvyšší riadiaci orgán IBRD, do ktorého všetky členské krajiny vymenúvajú svojich guvernérov a ich alternátov. Tento post zastávajú zvyčajne ministri financií alebo guvernéri centrálnych bánk.

Rada výkonných riaditeľov (Board of Executive Directors) má 24 výkonných riaditeľov, ktorí sú zodpovední za všeobecnú činnosť inštitúcie.

Medzinárodné združenie pre rozvoj
International Development Association (IDA)

Založenie: V roku 1960. Počet členských krajín : 164

Ciele inštitúcie

• poskytovať pomoc najchudobnejším rozvojovým krajinám za podmienok, ktoré nezaťažujú platobnú bilanciu týchto krajín v takej miere ako pôžičky IBRD. Pomoc sa sústreďuje hlavne na štáty sročným HDP na 1 obyvateľa menším ako 875USD.
• podnietiť ekonomický a sociálny pokrok v rozvojových krajinách prostredníctvom rastu produktivity, atak zlepšiť životnú úroveň ľudí
• poskytovať technickú pomoc
• vykonávať poradenskú činnosť

Kapitál

• vstupné vklady členov (úpisy)
• príspevky od členských krajín
• zisk dosiahnutý v IDA

IDA poskytuje úvery len vládam rozvojových štátov na dobu 35 - 40 rokov, s 10-ročným odkladom splatnosti a bez úrokov. Platí sa len ročný administratívny poplatok vo výške 0,75 % z vyplatenej čiastky každého úveru. Orgány IDA. Riadiace orgány IDA sú tie isté ako orgány IBRD.

Medzinárodná finančná korporácia
International Finance Corporation (IFC)

Založenie. V roku 1956. Počet členských krajín 175

Ciele inštitúcie

1.      napomáhať rozvoju súkromného sektora, a to najmä v rozvojových krajinách

2.      pomáhať rozvíjať miestne kapitálové trhy prílevom medzinárodného kapitálu

3.      poradenská činnosť

4.      príprava a zaškoľovanie hospodárskych pracovníkov

5.      radiť vládam v tom, ako zlepšovať prostredie pre súkromné investície (napr. pomáha im pri rozvíjaní domácich investičných trhov a reštrukturalizácii a privatizácii štátnych podnikov)

IFC poskytuje pôžičky na rozvojové projekty bez záruk príslušnej vlády, a to na dobu 3 - 12 rokov s odkladom splatnosti do troch rokov. Potrebný kapitál získava IFC predovšetkým emisiou obligácií v členských krajinách. Aktivity IFC sú často spojené s činnosťou fondu Phare.

Orgány IFC

Riadiace orgány IFC sú totožné s orgánmi Svetovej banky. Okrem toho má IFC nezávislý poradný bankový výbor, v ktorom sú zástupcovia ôsmich svetových bánk a obchodnú poradenskú radu, ktorú tvoria zástupcovia 39 významných svetových spoločností.

Mnohostranná agentúra pre investičné záruky
Multirateral Investment Guarantee Agency (MIGA)

Založenie: V roku 1988, pričom oficiálne začala svoju činnosť v roku 1990. Počet členských krajín: 161

Ciele inštitúcie

• podporiť prílev zahraničných investícií do výrobnej sféry členských krajín, najmä rozvojových
9. 12. 2009